vetľujúce rôzne "zázraky", v tomto prípade existenciu"podmorského kráľovstva".
Rossiyskaya Gazeta uvádza, že podvodní archeológovia z Národného ústavu antropológie a histórie (INAH) objavili v Mexiku starodávnu Mayskú cenotu, vo vnútri ktorej sa nachádzalo jedinečné kanoe. Analýza tohto a ďalších nálezov ukázala, že vedcom sa podarilo nájsť to, čo Mayovia považovali za vstup do posmrtného života. Stručná správa o štúdii predloženej v rámci 12.Medzinárodného kongresu Mayov je zverejnená na webovej stránke INAH. Uvádza sa, že samotné kanoe objavili podvodní archeológovia pred dvoma rokmi. Odvtedy sa analyzuje v laboratóriách v Mexiku av zahraničí. Odborníci dospeli k záveru, že kanoe sa používalo iba na rituálne účely. Aj keď to bolo vyrobené v mayskej tradícii, táto loď nemohla zostať na vode, pretože mala veľmi ťažký Luk a kormu. Preto bol vytvorený na symbolické účely, na ponúkanie Bohom. Okrem toho bolo okolo kanoe nájdených 38 kostier, vrátane ľudskej metatarzálnej kosti, chodidla dospelej ženy, ako aj kostí pásavca, psa, moriaka a orla. Všetky nálezy boli urobené počas ponorenia archeológov do zatopenej cenote San Andres, ktorá sa nachádza pod rovnomennou archeologickou pamiatkou. Cenote je forma krasového reliéfu, prírodný závrt tvorený zrútením klenby vápencovej jaskyne, v ktorej tečie podzemná voda. Mayovia považovali cenoty za posvätné miesta. Mestá boli zvyčajne postavené okolo takýchto objektov. Pre Mayov to boli vodné zdroje aj posvätné miesta pre obete. Legendy navyše hovorili, že cenoty sú portály do posmrtného života. Mayovia verili, že vo vnútri týchto prírodných štruktúr sú vchody do podsvetia, cez ktoré sa potulujú bohovia aj duše zosnulých ľudí. Je známe, že v mnohých mayských mestách boli pod hlavnými chrámami postavené umelé kobky napodobňujúce skutočné cenoty. V tomto prípade archeológovia po dvoch rokoch výskumu dospeli k záveru, že cenote San Andres vo viere Mayov bol rozhodne považovaný za vstup do posmrtného života. A obetnú kanoe nazývajú hlavným dôkazom toho. Mimochodom, jeho dĺžka bola 2,15 metra, šírka – 45 centimetrov a výška – 36,5 centimetrov. Podľa archeológa Ježiša Gallegosa prevaha kostí pásavca a prítomnosť ľudských metatarzálnych kostí vedú odborníkov k premýšľaniu o rituálnom použití kanoe a jeho umiestnení v jaskyni predtým, ako bola zaplavená. Známa schopnosť pásavca plávať a dokonca chodiť po dne, dlho zadržiavajúc dych, naznačovala, že toto zviera mohlo ľahko vstúpiť do podsvetia. To zodpovedá mayským predstavám zaplavených jaskýň ako portálov do kozmogonického priestoru. Mimochodom, archeológovia pôvodne verili, že nálezy patria do neskorého klasického obdobia (830-950 n.L.), ktoré datuje takmer všetky objekty v cenote San Andres. Ale rádiokarbónové datovanie kanoe dreva ukázalo, že organický materiál sa datuje do XVI storočia.
Z knihy Tikhomirov A. E. a Tikhomirova M. A., Veda rozprávok-2. "Ridero", Jekaterinburg, 2021
Rozprávka s vedeckými komentármi. Vedecké komentáre v zátvorkách.
Morský kráľ a Vasilisa múdra
Cár a cárina boli ďaleko, v ďalekom štáte; nemali deti. (Pre najvzdialenejšie krajiny – v starodávnom účte deviatich: najvzdialenejšie-dvadsaťsedem, najvzdialenejšie-tridsať, ako aj dvanásťdňové sviatky-12 veľkých pravoslávnych sviatkov podľa starého ruského účtu, porovnajte s nemeckými číslicami, ktoré sa čítajú z poslednej číslice). Cár odišiel do cudzích krajín, na vzdialených stranách; dlho nešiel domov; v tom čase Carina porodila jeho syna Ivana Tsareviča a cár o tom nevie.
Začal si robiť cestu do svojho štátu, začal jazdiť do svojej krajiny a bol horúci, horúci deň, slnko bolo také horúce! A napadol ho veľký smäd; čokoľvek mohol dať, len aby sa napil vody! Rozhliadol som sa okolo seba a neďaleko som uvidel veľké jazero; odviezol som sa k jazeru, zosadol z koňa, ľahol si na brucho a prehltnime studenú vodu. Pije a necíti ťažkosti; ale kráľ mora ho chytil za bradu. (Kráľ mora je s najväčšou pravdepodobnosťou vodca alebo kňaz, ktorý stráži svoj majetok).
– Pusti ma! – pýta sa kráľ.
– Nedovolím ti, neopováž sa piť bez môjho vedomia! (Hovoria rovnakým jazykom).
– Čokoľvek chcete, vezmite si výplatu – len pustite!
– Daj mi to, čo doma nevieš.
Cár si myslel-myslel – čo nevie doma? Zdá sa, že vie všetko, vie všetko a súhlasil. Skúsil som to-nikto si nedrží bradu; Vstal som zo zeme, nasadol na koňa a išiel domov.
Keď príde domov, kráľovná ho stretne s princom, tak radostným; a hneď ako sa dozvedel o svojom drahom dieťati, rozplakal sa. Povedal som kráľovnej, ako a čo sa mu stalo, plakali sme spolu, ale nedá sa nič robiť, slzy veci neopravia.
Začali žiť starým spôsobom; a princ rastie a rastie ako cesto na špongii – míľovými krokmi a rástol.
"Bez ohľadu na to, koľko s vami držíte," myslí si cár, "musíte to dať preč: je to nevyhnutné!"Vzal Ivana Tsareviča za ruku a viedol ho priamo k jazeru."
– Pozrite sa sem, "hovorí," pre môj prsteň; včera som ho náhodou upustil.
Opustil jedného careviča a sám sa otočil domov. Princ začal hľadať prsteň, kráča po brehu a narazí na neho stará žena.
– Kam ideš, princ Ivan?
– Vypadni, neobťažuj ma, stará čarodejnica! A bez teba je to nepríjemné. (Čarodejnica-od "vedieť" – vedieť, porovnať – Védy – zo sanskrtu doslova – posvätné poznanie. Podľa poverčivých presvedčení, ktoré sa datujú od pohanstva, je žena čarodejnica, ktorá je vďaka tajným spojeniam so "zlými duchmi" údajne schopná spôsobiť ľuďom nešťastie, poškodiť zvieratá. Podľa všeobecného presvedčenia čarodejnica slúži diablovi. V stredoveku Cirkevná Inkvizícia prenasledovala a verejne vyhladzovala ženy podozrivé z čarodejníctva).
– No, Zostaň s Bohom!
A stará dáma išla na stranu.
A princ Ivan premýšľal: "prečo som preklial starú ženu? Dovoľte mi to otočiť; starí ľudia sú prefíkaní a bystrí! Možno povie niečo milé."A začal obracať starú ženu okolo:
– Vráť sa, babička, ale odpusť Moje hlúpe slovo! Koniec koncov, s mrzutosťou som povedal: môj otec ma prinútil hľadať prsteň, idem ho hľadať, ale prsteň neexistuje, pretože nie je!
– Nie si tu pre prsteň; tvoj Otec ťa dal morskému kráľovi: morský kráľ vyjde a vezme ťa so sebou do podmorského kráľovstva.
Princ trpko plakal.
– Neboj sa, princ Ivan! Aj na vašej ulici bude sviatok; len ma počúvaj, staré ženy. Schovaj sa za ten ríbezľový krík tam a skry sa potichu. Poletí sem dvanásť holubov-všetky červené dievčatá a po nich trinásty; budú plávať v jazere; medzitým odneste poslednú košeľu a nevracajte ju, kým vám nedá prsteň. Ak to neurobíte, navždy zahyniete pri morskom kráľovi, okolo paláca je vysoká palisáda, celých desať verst a na každom lúči je prilepená hlava; iba jedna prázdna, nespadnite na ňu!
Princ Ivan poďakoval starej žene, schoval sa za ríbezľový krík a čaká na čas. (Míľa je starodávna ruská miera dĺžky rovnajúca sa 500 siaham, asi 1 km).
Zrazu dorazí dvanásť holubov; narazili na vlhkú zem a zmenili sa na červené Panny, všetky z nich nevýslovná krása: ani myslieť, ani hádať, ani písať perom! (Transformácie sú fenomény starodávneho tvarovania," posvätná " postava 12 – od 12 mesiacov – fázy Mesiaca. Číslo 12 je deliteľné bez zvyšku 2, 3, 4, 6 a ďalšie číslo 13 nie je deliteľné ničím – ukáže sa to "sakra tucet"). Zhodili šaty a vošli do jazera: hrali sa, špliechali, smiali sa, spievali piesne.
Конец ознакомительного фрагмента.
Текст предоставлен ООО «ЛитРес».
