Tajomstvo Hodinára. Jack Benton

      Túra nešla podľa plánu.

      Hrozivo vyzerajúce žulové končiare Rough Tor boli chabým oporným bodom, keďže sa pohybovali pozdĺž panorámy, keď sa Slim Hardy pokúšal nájsť stopu cesty, ktorá ho viedla z kopca z parkoviska.

      Napravo od neho stádo divých poníkov z rašeliniska a blokovalo priamu cestu k hrebeňu a najvyšším končiarom. Ich vzdorovité oči sledovali každý jeho krok, keď ich Slim obchádzal a pomaly sa pohyboval po bažinatom nerovnom teréne a opatrne šiel po žulovej sutine trčiacej cez tufy rašeliniskovej trávy.

      Slim si povzdychol. Teraz bol mimo kurzu, dlhý hrebeň Rough Tor stúpal takmer rovno a plochý vrchol Brown Willy s padajúcimi skalami sa objavoval priamo vpredu cez široké, mierne údolie. Zo zvyku siahol po ploskačke, ktorá tam už nebola, potriasol si rukou, akoby sa chcel potrestať za svoju zábudlivosť, a potom si sadol na skalu a oddýchol si.

      Hore na hrebeni dvaja turisti, ktorých sledoval z parkoviska, zoskočili pomedzi skaly a smerovali k Brown Willy. Keď zmizli z dohľadu, Slim pocítil náhlu bolesť samoty. Na samom spodku svahu boli na parkovisku tri autá popri jeho červenom bicykli, ale po ostatných chodcoch nebolo ani stopy. Okrem poníkov bol sám.

      Po kúsku zvyšku sendviča a nádychu z fľaše s vodou pozrel Slim na vrchol, zmietaný nerozhodnosťou. Čakala ho dlhá cyklojazda po kľukatých, vyhĺbených poľných cestách a jeho baterka bola vybitá. Keď sa však otočil, slnko nakrátko prerazilo medzi mrakmi a ďaleko na juh sa Lamanšský prieliv trblietal medzi dvoma kopcami. Na severozápade Slim hľadal Atlantik, ale hromada mrakov visela nízko nad poliami a zakrývala všetko, i najmenší šedý trojuholník, ktorým mohla byť voda.

      S vytrvalým zavrčaním si dal ruksak späť na plecia a vrátil sa na cestičku, ale neurobil viac ako pár krokov, keď sa mu pod topánkou skotúľala voľná skala a ponorila ho po kolená do jamy špinavej vody. Slim sa uškrnul, vytiahol nohu z močiara a potácal sa dopredu na suchšiu zem.

      Keď si vytiahol a vyprázdnil ľavú čižmu, zamyslene sa zamračil a spomenul si, že na posteli v jeho izbe ležal náhradný pár ponožiek, ktoré vynechal z tašky, aby uvoľnil miesto pre starú brožúru z požičovne.

      Z mrakov sa opäť krátko vynorilo slnko a žulové komíny iskrili v náhlom jase. Stádo poníkov sa presunulo cez kopec a Slimovi zostala rovná cesta k hrebeňu.

      „Poďme,“ zamrmlal si pre seba. „Ty sa nevzdávaš, však?“

      Jeho čižma zaškrípala, keď si ju znovu obul, ale s grimasou, ktorá mu len zriedka opustila tvár, sa nakoniec o pätnásť minút dostal na vyvýšeninu a vyšplhal sa na žulové stohy do najvyššieho hľadiska. Zrazu vládu prevzala hmla a zakryla všetko okrem svahov kopca. Staročínske hlinené lomy na juhozápade boli ako duchovia v hmle, ale nad svetom visela temná sivá plachta.

      Slim mal medzi prstami špinu ostrú ako brúsny papier a na chvíľu sa zastavil, aby sa rýchlo napil, a potom sa vydal na cestu nadol. Teplý skorý jarný deň sa rýchlo vrátil k neskorému zimnému večeru a do úplnej tmy ostávala iba hodina svetla. Napriek tomu, že hmla ešte nevstrebala malé štrkové parkovisko do jeho amorfnej sivej palety - jeho bicykel identifikovala škvrna červenej farby pri spodnej stene - vrchol vyzeral byť oveľa ďalej, ako keď začínal.

      Hľadel do diaľky a počítal ovečky schúlené v malej kotline ďalej po svahu, aby odstránil mrazivé poryvy vetra z mysle, keď sa mu niečo pohlo pod nohou.

      Tvrdo dopadol a chytil sa rukami. Dopadol na rovnakú nohu, ale tentoraz si členok vyvrtol a po nohe sa mu rozbehla vlna bolesti. Prevrátil sa na chrbát, zložil si topánku a niekoľko minút si členok šúchal. Vyzliekol si premočenú ponožku, aby tak odhalil počiatky nahnevanej modriny a odokrytie čo i tak malej časti tela februárovému vzduchu mu vyslalo po tele zimomriavky. Zem tu bola prinajmenšom suchá a on sa posadil a pozeral hore svahom, cítiac sa nahnevane aj hlúpo. Oklam ma raz, oklam ma dvakrát, spomenul si na začiatok príslovia, ktoré hovorievala jeho bývalá manželka, aj keď na jeho zvyšok už zabudol.

      Rozhliadol sa, premýšľal, ktorá skala ho podrazila, a zamračil sa. Niečo vytŕčalo medzi dvoma chumáčmi trávy, trepotajúcimi sa vo vánku.

      Roh igelitky, rozdrvený a ošúchaný, jeho stará farba dávno vybledla do sivobiela. Slim váhal, či ju zdvihnúť, pričom si spomenul na armádnu misiu v Iraku, kde niečo také mohlo naznačovať nášľapnú mínu, mohol to byť ukazovateľ pre miestnych militantov, ktorí oblasť stále používajú. Každý kúsok odpadu mohol znamenať smrť a na predmestí niektorých špinavých a prašných miest sa Slim sotva odvážil urobiť krok vpred.

      Na jeho prekvapenie to odolalo jeho prudkému ťahaniu. Strčil ruky do trávnika a prstami uvoľnil tvrdý, hranatý útvar, ktorý taška obsahovala. Rozprestieralo sa to pod trávnikom po šírke niekoľkých dlaní. Srdce mu začalo prudko biť. Stratená vojenská munícia? Dartmoor na severovýchode slúžil na vojenské cvičenia, ale vresovisko Bodmin bolo údajne bezpečné.

      Zatlačil prst na tvrdý povrch a vec trochu povolila. Drevo, nie plast alebo kov. Žiadna bomba, ktorú kedy videl, nebola vyrobená z dreva.

      Odtiahol trávnik, ktorý sa ľahko poddal, a postupne vytiahol zabalený predmet z trávy. Hranaté rohy a vyrezávané drážky vzbudili jeho zvedavosť. Rozviazal uzol na taške a predmet vybral von.

      „Hm…?”

      Taška obsahovala krásne zdobené kukučkové hodiny. Jemné drevené rytiny obklopovali pekný ciferník v strede. Na jeho prekvapenie stále fungovali, pretože z dverí nad 12 číslicou zrazu vyletela malá kukučka, unavený výkrik do Slimových ohromených uší.

      2