ponárali do zalesnených údolí a znenazdajky sa novu objavovali kopce poľnohospodárskej pôdy a vresoviska. Klaustrofóbne živé ploty sa občas otvorili, aby odhalili drsne krásne panorámy hmlistého otvoreného priestoru, ale pri prechádzaní temnotou vrhanou previslými stromami a jediným spoločníkom, ktorým bol vzdialený štekot psa alebo plač vtáka, sa Slimova predstavivosť začala pohrávať s obrázkami znetvorených tiel a správami o pátraní po nezvestných osobách v zadnej časti nedeľných novín.
Trelee, na okraji cesty, kde by podľa mapy mala byť dedina, bolo sotva tucet domov rozmiestnených po kilometri plochšieho úseku, prerušeného bránami do otvorených polí s výhľadom na bažiny Bodminu. Niekoľko poľnohospodárskych lánov zmizlo v skrytých údoliach, zhluky odľahlých stodôl a statkov odhaľovali iba strechy cez bezlisté stromy.
Slim reťazou pripevnil svoj bicykel k bráne v blízkosti nápisu oznamujúceho TRELEE sebavedomým písmom. Tráva okolo neho zľahla, akoby ju pobil palicou. Pokračoval pešo a premýšľal, či to nebola márna cesta. Tri najbližšie domy boli moderné bungalovy vzdialené od hlavnej cesty. Nikto nemal vonku autá, čo naznačovalo, že obyvatelia boli v práci v nejakej ďalekej metropole. Všimol si niekoľko ďalších známok života: rozhádzané detské hračky na príjazdovej ceste jedného, elegantne sediaca mačka v okne iného domu.
Blízlo bungalovov boli tri staršie chalupy s kamennými múrmi a šindľovou strechou, obraz ako vyšitý do cestopisu o Cornwallskom zapadákove. Prvé dve vyzerali prázdne, brány zavreté a poštové schránky prelepené, ale v tretej záhrade čosi robil starý muž, ktorý sypal zvyšky mŕtvych rastlín na hromadu kompostu a potom staré bedničky naukladal na hromadu.
Slim zdvihol ruku, aby odpovedal na zdvorilý pozdrav.
„Dobrý deň, možem vás zdržať na minútu?“ Zavolal.
Muž sa pomaličky priblížil. „Samozrejme. Ste tu nový?”
„Len tadiaľto prechádzam. Dovolenka.”
Muž zamyslene prikývol. „Pekne. Ja by som sa vybral niekam trochu bližšie k pobrežiu, ale každý má rád niečo iné.”
Slim pokrčil plecami. „Bolo to lacné.”
„Pochopiteľne.”
„Hľadám niekoho, kto by mohol poznať Amosa Bircha,“ povedal Slim slová skôr, ako si dobre rozmyslel, čo hovorí. „Viem, že už zomrel, ale napadlo mi, či má možno manželku alebo syna. Našiel som niečo, čo by mu mohlo patriť.“
Muža viditeľne znepokojilo meno Amos. „Či už zomrel, alebo nie, je diskutabilné. Kto to chce vedieť?”
„Volám sa Slim Hardy. Bývam v penzióne Lakeview v meste Penleven.“
„A čo ste našli?”
Slim pochopil, že nemá zmysel nič zatĺkať. „Hodiny. Počul som, že bol tak trochu nadšenec.”
Muž sa zasmial. „Nadšenec? Kto vám to povedal?”
„Len som tak počul.”
„Nuž, priateľu, keby som ja náhodou našiel hodiny Amosa Bircha, nechal by som si ich pre seba, alebo aspoň pod zámkou.”
„Prečo?”
„Tieto veci sú veľmi žiadané. Amos Birch nebol žiadny nadšenec. Bol národne uznávaným remeselníkom. Jeho hodiny majú hodnotu niekoľko tisíc.“
7
Keď Slim sedel pri rozheganom stole oproti starému mužovi, ktorý sa predstavil ako Lester ‘ale volajte ma Les’ Coates, zistil, že neustále myslí na hodiny, ktoré si pokojne nechal na posteli v penzióne. Mohli by mať obrovskú hodnotu, a to bolo niečo, čo by sa pri absencii akejkoľvek nadchádzajúcej práce práve teraz hodilo.
„Príbehy sa rozprávali ďalej a ďalej,“ povedal Les pri čaji, ktorý Slim považoval za frustrujúco slabý. „To bol doslova ten prípad, že dnes si tu, zajtra preč. Všetko od pádu do banskej šachty v bažine Bodmin až po únos medzinárodnou teroristickou skupinou. Dalo by sa povedať, že ľudia majú dosť bohatú fantáziu.”
„Býval niekde tu?”
„Na farme Worth. Choďte na sever od bane, druhou vľavo. Mal ruky, ktoré pre neho pracovali na farme, ale v skutočnosti tam ledva niečo mal. Ľudia vždy tvrdili, že to mal len kvôli daňovým úľavám.”
„Pre jeho hodiny?”
„Až neskôr. Myslím, že začínal ako farmár a prevzal farmu od svojho otca. Potom, keď vzrástol záujem o jeho vedľajšiu prácu, jednu obmedzil, aby sa venoval druhej.“
„Boli ste priatelia?”
Les pokrútil hlavou. „Susedia. V skutočnosti nikto nebol priateľom starého Bircha. Nebol najspoľahlivejší z ľudí, ale bol dosť priateľský, ak ste ho stretli na ulici.“
„Rodina?”
„Manželka a dcéra. Mary ho prežila o niekoľko rokov, ale potom, čo aj on odišla, Celia miesto predala a odsťahovala sa. Nový párik je tam teraz, Tintonovci. Celkom milí ľudia, starajú sa len do seba. Maggie je trochu nóbl, ale je v poriadku.”
„Poznali minulosť toho miesta, keď ho kúpili?”
Les pokrútil hlavou. „Netuším. Ani som nevedel, že ho Celia ponúkla na predaj, kým sa nezačali objavovať dodávky sťahovákov. Určite tam neboli žiadne tabule, že je na predaj. Bolo by pekné, ak by to bol kúpil nejaký miestny obyvateľ, ale nič s tým nenarobíme. Nikto však nebol smutný, keď videl, ako Celia odchádza. Zaplať pánboh.”
Slim sa zamračil nad náhlou zmenou Lesovho tónu. Pripomenulo mu to reakciu, ktorú prvýkrát dostal pri spomenutí Amosa. „Prečo?”
Les si vzdychol. „Dievča bolo zlá zelina. Starý Birch mal peniaze. Dievča nechcelo nič robiť. A hovorilo sa o nej všeličo.”
„Ako napríklad čo?”
Les sa zatváril bolestivo a vystrúhal grimasu sa, ako keby slová boli vo vnútri zhnité ovocie, ktoré nemal inú možnosť ako prehltnúť.
„Mala rada mužov, tak ľudia vraveli. Havne tých ženatých. Kým bola tu, predalo sa viac ako pár domov, rodiny sa rozišli každý svojou cestou. Mala iba devätnásť, keď Amos zmizol, a bolo veľa ľudí, ktorí tvrdili, že toho mal dosť.”
„Myslíte si, že ho zabila?”
Les pleskol po stole dostatočne silno, aby sa Slim striasol, a potom sa rozosmial.
„Bože, nie. Myslíte si, že by jej niečo také prešlo? Dievča malo svoje schopnosti, ale nedokázalo sa dostať von z papierového vrecka.“
Slim sa chcel opýtať, či Les pozná
