Nemohla som porodiť dcéru ako ty.“
Suzanne mala šťastie. Mali doma uhoľnú pivnicu, nie dieru na uhlie, ale skrinku na metly považovala za desivé miesto, ešte aj ako tínedžerka, a to pre rovnaké dôvody, pre ktoré sa to nepáčilo Megan, ba čo viac, pretože Pani Whiteová povedala svojej dcére, že tam sú pravdepodobne „démoni a diabli“. Pri takýchto príležitostiach Suzanne poradila, aby sedela ticho v kúte a zakrývala si hlavu, „aby si ju démoni a diabli nevšimli.“
Keď sa Megan naučila rozprávať, pani Whiteová to brala ako osobný triumf. Suzanne ani Robertovi v tejto veci vôbec neprisudzovala nijaké uznanie a svojim priateľom povedala, že takzvaní „moderní rodičia“ nemajú čas na svoje deti a že keby nebolo ich starých rodičov, nasledujúca generácia by bola „úplnými hlupákmi.“
Väčšina známych pani Whiteovej vedela, aká je, a buď iba naoko súhlasne prikývli, zmenili tému alebo sa ponáhľali preč, ak to bolo možné. Konverzácie často prebiehali v duchu:
“Ach, pani Whiteová, som si istá, že odvádzate skvelú prácu a pomáhate svojej dcére tým, že si sa staráte o malú Megan… Aké sú tento rok begónie? “
A tak bola malá Megan ponechaná na pospas vrtochom svojej babičky, pretože pán White už nebol na zemi, aby držal jej predstavy pod kontrolou, hoci, ako sa neskôr ukázalo, nebola to celkom pravda. Keď sedela na zemi pri nohách pani Whiteovej, Megan niekedy natiahla hračku a ponúkla ju „dedkovi.“
Pani Whiteová si najskôr myslela, že dieťa je zmätené. Vychádzala z toho, že „ostatní starí rodičia“ plietli jej malého chránenca, a tak, keď vedela, že taktika už predtým fungovala, kedykoľvek Megan natiahla hračku a povedala „dedko,“ vzala ju a povedala „babička.“ Potom neskôr, zúfalejšie, „babka, Megan, nie dedko!“ a trochu jej ťapla po nohe.
Ukázalo sa však, že bolo ťažšie prinútiť Megan, aby jej hovorila „babička“ a nie „dedko,“ než bolo naučiť ju používať pravú ruku, a to bez ohľadu na to, aké metódy vyskúšala. Megan tiež hovorila o „mačičke“ a bolo ju vidieť hladiť vzduch a chichotať sa.
Keď Megan začala volať „mačičku“ „Grrr“, pani Whiteová to pripisovala prílišnej detskej fantázii, ale odkazy na „dedka“ ju naďalej obťažovali. Jedného dňa sa spýtala Suzanne, ako Megan volá Robertových rodičov.
“Ach, Megan je taká zlatá. Nazýva ich waleskými slovami pre babičku a dedka „Nain a Taid.“ Chcú, aby sme ju dali na waleskú školu, keď bude dosť stará, ale Robert a ja si zatiaľ nie sme istí. Čo si myslíš, mami?”
Pani Whiteová dúfala, že Megan pôjde do katolíckej školy, ale vedela, že to je len veľmi málo pravdepodobné, pretože Robert Ľavák neverí, že deti by mali mať náboženstvo - akékoľvek náboženstvo, v tak útlom veku. Bah! Čo ten môže vedieť? Čo by o tom kedy mohol vedel ľavák?
Ale povedala: „Len buď veľmi opatrná, kam pošleš Megan, drahá. Nechcete, aby chodila na niektorú z tých drsných moderných škôl, kde ľavorukí učitelia neučia rešpektu a kde nemajú tradičnú disciplínu, lebo si Megan založí rodinu ešte red maturitami. Dúfala, že kľúčové slová „ľavák“, „rešpekt“ a „disciplína“ vyvolajú priaznivú odozvu od Suzanne, ale obávala sa, že už stratila svoju dcéru kvôli hlúpym myšlienkam Roberta.
Jediné, čo sa teraz mohla pokúsiť urobiť, bolo zastaviť hnilobu v Megan. Hniloba, ktorú Robert a jej dcéra dovolili prepuknúť v úbohej, sladkej, ale ovplyvniteľnej Megan. Bola v pokušení vyskúšať ju zamknúť pod schody, ale vedela, že ak sa Robert niekedy dozvie, bude to naposledy, čo bude môcť zostať znova s Megan sama, a že potom by to bolo pre obe horšie.
Hlboko vo vnútri si pani Whiteová dobre uvedomovala, že by na tom bola zďaleka horšie a že mimo sanatória nemusí prežiť.
Конец ознакомительного фрагмента.
Текст предоставлен ООО «ЛитРес».
Прочитайте эту книгу целиком, купив полную легальную версию на ЛитРес.
Безопасно оплатить книгу можно банковской картой Visa, MasterCard, Maestro, со счета мобильного телефона, с платежного терминала, в салоне МТС или Связной, через PayPal, WebMoney, Яндекс.Деньги, QIWI Кошелек, бонусными картами или другим удобным Вам способом.
