Čierne a biele šaty. Kubáni Ľudovít

      Čierne a biele šaty

      Práve v siedmom roku môjho manželstva stojím – a sedem, to je sväté numero. Premýšľam, ako by mal tomuto číslu ohľadom môjho manželstva viac svätosti dodať… ach – hútam – najlepšie ho zasvätím vyrozprávaním tragikomickej histórie – mojej ženby.

      Bola to skutočne mimoriadna udalosť, i ohľadom jej vývinu a okolností, i ohľadom prostriedku a samého výsledku.

      Ja som vôbec v celom mojom živote mal mnoho malérov, a neminuli ma ani v procese mojej lásky. Ukážku z toho som už podal v mojom svätojánskom dobrodružstve „Hlad a láska“ v Lipe uverejnenom. (Sám už neviem, z akej príčiny som tam vystúpil pseudonymne pod menom Stupický; bo, ako vidíte, moje opravdivé meno – ako to navrchu mojej smutnoresky stojí je Hladovanský.) Ale že sa moja ženba sama najväčším dobrodružstvom stane, to som ani zďaleka nemyslel. – I teraz som v pochybnostiach: či dakto na svete romantičnejšie zavesloval do raja manželstva než ja – a či dakomu romantičnosť ženby väčšmi na takrečených materiálnych výhodách uškodila než mne, aspoň doteraz… lebo bohvie, skade ešte na mňa dedičstvo môže pripadnúť! (Úprimne vyznám: zišlo by sa, a to hneď.)

      Teraz… keď si moju ženbu predstavím, je mi i do smiechu. Skutočne! Plakať nemôžem, lebo mi Boh doprial dobrú žienku, a to takým spôsobom, ako nikomu na svete. – Zato, že som ja moju Milicu vydával a ona ma ženila, už teraz v siedmom roku po tejto mimoriadnej udalosti nariekať nebudem. Vtedy mi síce bolo aj trocha do plaču (môj antagonista administrátor Korunka – videas „Lipa“ I. ročník – ktorý ma sobášil, táral pred svetom, že som sa maznal ako malé dieťa a že mi z ručníka slzy ako vodu žmýkali), ach, ale to bolo dávno, a dajedni ľudia vravia, že čo sa dávno stalo, to je ani nie pravda. Teraz sa však smejem, smejem od hladu (to je môj jediný pokušiteľ, ktorého sa neviem zbaviť) a aby som žalúdok mojich detí – sú už, úbožatá, dve – uspokojil, rozprávam im moju romantičnú ženbu.

      Bolo to roku… dosť na tom, bolo to pred šiestimi rokmi (teraz sme v siedmom), ako som sa ja po dlhej patvarii diurnistva, akcesistva, koncipistva (všetko extra statum a s denným platom od 45 gr. do 1 zl.) dostal za takrečeného okolného notára do čisto číromaďarského okresu s ročitým platom 36o zl. str. (Tento úrad, o ktorom asi ani sám všemohúci a vševedúci pán exminister Bach nevedel – dôkazom čoho tá okolnosť, že nás bez Abfertigungu na pašu poslali – bol kliešte, ktorými páni civilizátori vyberali z ohnivej vatry občianskej nespokojnosti pečené gaštany v spôsobe porcie, akcízov, zuschlagov atď.)

      „No“, myslím si, „Stano Hladovanský, teraz si už pri cieli!… Zriaď dom svoj! Ožeň sa! Vymeň slovo dané Milici, svojej ľúbenici… Priprav hniezdo domášneho rodinného života… strepoc krídelkami lásky… a zaleť pre družicu Milicu!…“

      A vskutku – keď som sám neletel, letelo písmo k nej – oznamujúc jej šťastný prevrat mojich okolností a skorý príchod môj v sprievode skutočného pytača.

      Neboža Milica! Predstavte si, ako táto radostná správa na ňu účinkovala, na ňu, ktorej matka asi pred pol rokom bola zomrela; na ňu sirotu, ktorej otec už od sedem rokov v hrobe hnil. Má brata – dobrého brata; mala sestry – dobré sestry… ach! ale pri tom všetkom bola sirota.

      O pár dní prikvitol som s pytačom pešky do Slavatinských domu. Druhí chodia v ohľady a na pytačku na voze. Mne nebolo tohoto luxusu dopriane – prečo? Preto, že som bol a som omine et nomine Hladovanský! Lenil som sa – a grajciara nebolo v kešeni; v takomto páde však človek ozaj musí gazdovať a všetkých pomp sa odriecť. Ako povedám, prikvitli sme s pytačom pešky, nedbajúc nič na skrčené nosy, ovisnuté úškľabné gamby, potupné pohľady, ktorými nás naši známi k cieľu našej návštevy sprevádzali. „Vysmievajte sa,“ myslel som si, „nedbám ja nič, len sa ja ožením.“ S výrazom nevýslovnej potechy však prijala nás Milica. A keď jej brat ako tútor svoje udobrenie nášho sňatku vyslovil, padli sme si v náručie a poľúbili sa prvým bozkom vyslyšanej, uskutočňujúcej sa lásky. Dve mladuchy sa prizerali na výjav tento… s výrazom oka zápalistým, sladkým – tak sa mi v mojej blaženosti zdalo.

      „A o tri týždne sobáš,“ prehovoril pytač.

      „Krátký to čas – sestra sa musí štafírovať,“ odvetil brat Milicin.

      Nám sa aj tri týždne dlhými byť videli.

      „Ach, Artur!“ zamiešal som sa, „napozajtre v S… jarmok, štafírung hotový… tri týždne jednako dlhý čas… chcem to skrátiť s dišpenzáciou.“