>Andrej Sládkovič
VÝBOR Z LYRIKY
K Nitre
Zhrmelo nebo — blesky sa rozsvitly —
obloha smutná horko zaplakala,
a nad lúkami, čo práve zakvitly,
vysoká Nitry zatriasla sa skala:
a v hrmavici pod zámkom sa zjaví
v postave slávnej mladá deva Slávy.
Oko vysiela v krásne svoje kraje;
cez lúky spevné a cez tiché háje
túžobne milé na Slovensko hľadí;
myseľ za rod a cit za ľud tej vlasti,
tam slzu blaha, tam slzu boľasti
na líc vädnúce ruže tíško cedí.
Slýchava ona často v tichej dobe
tie žiaľohlasy, čo Slovenskom lkajú,
slýcha, či v tom veľkom sa Tatier hrobe
hlasy vzkriesenia už neozývajú:
časom za hriechy bratov sa modlieva,
časom im pieseň o sláve zaspieva.
Pod zámkom Nitry deva sa zrodila,
slovenská Tatra vlastná je jej mati,
tá ju modliť sa, tá spievať učila
žalm ten: „Zmiluj sa, Hospodine svätý!“ —
„Amen!“ zvon Nitry na pokánie zvoní,
na kajúcich sa zmilovanie skloní!
Potecha
Na Sitna vrcholci dumná visí skala,
tam večne sedí samota trúchlivá,
tam si sedela, tam horko plakala
mať moja, mati biedna, žalostivá.
Šanuj sĺz mojich horké spomenutie,
ušetri bôľne duše mojej hnutie!
Storočných bôľov obraz to tam sedí,
tak biedny je nie obraz samej biedy;
sedela v závoj čierny zahalená,
žialila ťažkým žiaľom rozžialená:
„Synovia moji, nevďační synovia,
Slávie, matky svojej, viac neznajú!
Skalám žalujem, zlý svet sa mi smeje:
Vystúpte, skál tých pravekí duchovia,
snáď vám sa pohnúť odrodilci dajú,
a moje znovu ožijú nádeje!“
Ja som jej syn, je ona mati moja —
Ó, ake boje v duši mojej stoja! —
No čo stá bojov nado mnou zahučia,
ja s celou dušou padnem v jej náručia!
Ó, neplač, mati, mati naša drahá!
Zájde ten mrak, čo tvoje srdce kryje,
pre deti tvoje príde doba blahá.
Málokto je tvoj, ale každý verný,
čo svedomie si zradou nezačierni;
nejedno srdce ešte k tebe bije,
odhodlanosť je, čo ťa vyslobodí,
táto nádeju — nádeja čin splodí
a činom slávnym rod tvoj zas ožije! —
I neplač teda, mati naša drahá,
zájde ten mrak, čo tvoje slnce kryje,
a tebe, tvojím príde doba blahá!
Hron
Rád sa ja dívam v tvoje brilianty,
rieka moja, milý môj Hron!
Mŕtve hovoria iným folianty,
mne tvojho toku šumný tón:
žiada sa večnosť v tieňoch ukrytá,
i zmena žiada sa rozmanitá
ľudskému časov synovi;
tvoje vlny sú obrazy vekov -
a prúd tvoj jak by naveky tiekol,
svet nový, nový a nový.
Keď prudké svoje zamútiš vody,
cit sa a duch môj zarmúti;
v tajomstvách kalných žijú národy,
pekné duše osud múti;
ale zo stokov tvojich výborných
blbocú vlahy vlniek strieborných
ako kopy hravých detí:
a tie očistia zas tvoje toky,
keď si vykonáš úkol vysoký,
úkol: smyť svet svoj zo smetí.
So strán slovenských vetry zaduly,
ale rieka tečie ďalej;
uhly spraštaly: rieku okuly
ľady zimy osiralej;
už nevalia sa tie moje vody,
už zviazané sú krídla slobody
tých letných vĺn môjho Hrona:
hlasy mi jeho umĺkli razom,
ako keď sviaže smutným povrazom
Veľký piatok srdce zvona.
Ale pod ľadmi žije syn Hole,
nevidí svet, čo on robí,
a pyšné brehov jeho topole
tešia sa z jeho poroby.
Až blyskne slnce a prasknú ľady
a šum rieky sa zas omladí
a vlny slobodne hrajú:
s hukom víťazným ramená jeho
zlomky pút svojich k mora Čierneho
vodám prudko unášajú.
Rieka sa hadím krížením točí
a valný tok o breh bije,
prekážky svoje mocne nivočí,
násilné boky podmyje:
ona sa nízkou vinie dolinou
a s vysokou si pohráva hlinou
a doľ ju melie, šuchorí,
a vypnuté tam na nízkom poli
na zrutnú výšku pyšné topoli
strhne, zatopí, zamorí.
Nech piesne cudzie trúba sprevádza,
alebo struny trasenie,
alebo to, čo z píšťal vychádza
vlniek veterných vlnenie:
na tvojich brehoch, v tôňach jelšiny
spievať ja budem v tie violíny
šumu tvojho, slovenský Hron!
A keď zabúria z pŕs mojich žiale,
nech
