nádoby;
ale zásada slovanských časov
zaprenie vlastnej osoby:
vlastenec verný sám seba zruší
a žije vlasti jedine,
otčinu nájde vo svojej duši
a dušu svoju v otčine.
Čo to za slza v slovenskom oku?
Čo tá pred Bohom žaloba?
Či snáď vlasť naša v svojom pokroku
je Danaidok nádoba?
Či snáď víťazstvo chceme bez boja?
Či žať prv, než by sme siali?
Či chceme pokoj bez nepokoja?
Či bez zásluhy pochvaly?
Pravda je u nás poklad jediný,
duch pravdy hradba storaká;
žiadny surovec ľúbosť dediny
nevymkne z prsú Slováka.
Bratia! keď máme ľúbosť a vieru,
v božskosti pravdy nádeju:
strhneme slepcom s očí zásteru,
v svetle slzy ich zalejú.
More
Búrlivé vlny o breh plieskajú,
jak by svet chcely zaplaviť:
Či sa pokoju mdlému rúhajú?
Či moc chcú slávnu objaviť? —
Ony sa búria! — A junák mladý
vešteckým okom do hlbín hľadí
na ich tajomné pohnutie.
A nad morom sa nesie, rozvieva,
hlasom v bralistých krajoch zaznieva
velebné jeho nadchnutie:
Odkry sa. odkry, prosím ťa, tmavá
nových dňov mojich zástera!
Ukáž, či slasť, či žiaľ mi podáva
moja v svet a v Boha viera!
Nádeje moje, ako kryštály,
čo ruky božie nebom rozsialy,
do duše mojej blýskajú:
ale kto vývod zo sĺz nešťastných
vydá, čo z očú mladých a jasných
na hrob nádeje padajú? —
Hoj, duša mladá, v centre sa večnom
usaď túžením cheruba!
Zastane ten na hrade bezpečnom,
kto sa k božskosti prerúba!
Hoci zákon ten, čo svetmi krúti,
veselosť tvoju krížom zarmúti,
ty znaj nepoznať nehody!
Nech ti je svätá myšlienky sláva,
ostatné slávy, čo svet podáva,
sú tieto svojhlavé vody! —
Ha! jak sa k nebu hádže vlnami
divý syn tento prírody!
Ale ťarcha tá s jeho vodami
vždy ho nazpät o zem hodí:
tak teba, moja biedna otčina,
ku zemskej hrude živel zaklína,
čo sám nezná sa zvelebiť;
ale musíš sa cez biedy, hroby
z nešťastia svojho, slabosti, mdloby
na slnce života prebiť!
Ako ty, more, v národov rade
rod môj sa šíre rozkladá,
ako ty, v mojom plamennom hlade,
okúsiť voľnosti žiada!
Ako ty, more, v svojich hlbinách,
poklady kryje v svojich rodinách
a svetu ich neodkryje;
ako ty, more, v divej ľútosti,
vlnu, čo má ho vyniesť k výsosti,
on do pŕs vlastných sa bije!
Ako ty, more, on je mohutný,
a predsa ako ty, slabý!
Ako ty, more, on je ozrutný,
jak ty, v stenaní pochabý!
No, jak ty, more, v silných orkánoch,
v svojich nesmiernych vodných balvanoch
vyváraš hrozný tento šum:
tak ľud môj v dutí silných orkánov,
pod ťarchou tisíc ráz oplakanou
objaví svetu svoj rozum!
Morava
Morava smúti, mlčí Morava,
vody jej nemo sa valia,
a predsa prúd jej čosi rozpráva,
a odpoveď je šum skália.
Kde živé mlčí slovo človeka,
Конец ознакомительного фрагмента.
Текст предоставлен ООО «ЛитРес».
Прочитайте эту книгу целиком, купив полную легальную версию на ЛитРес.
Безопасно оплатить книгу можно банковской картой Visa, MasterCard, Maestro, со счета мобильного телефона, с платежного терминала, в салоне МТС или Связной, через PayPal, WebMoney, Яндекс.Деньги, QIWI Кошелек, бонусными картами или другим удобным Вам способом.
