iel Bachát
Anna Petrovna
I. Vo Viedni
Bola jar roku 1769. V nádhernom letobytu blízo Viedne bývala v ten čas kňahyňa Anna Petrovna, francúzská duenna bola jej jediná spoločnica. Anna Petrovna bola deva šestnásť ročnia, utešený kvietok v rozvitku. Starostlivé jej stavu primerané vychovanie zveličovalo jej krásu, jej pôvabnosť. Spanilá zádumčivosť, usadlá na jej obličaji, činila ju v očach mladého sveta, ba v očach každého obdivovateľa a nepredpojatého posudzovateľa opravdovej krásy – zajímavou. Duenna, majúca všetky vlastnosti marnomyslnosti svojho pôvodu pri sebe, pochlebnými svojími rečami mohla mnohonásobne vzbudiť u každej krásky marnomyslnú samoľúbosť – len u veliteľky svojej, u kňahyni Anny Petrovny sa jej to nedarilo. Duenna usilovala sa i k veselosti naladiť veliteľku svoju, ale u tejto nechcela zádumčivosť a časová ťažkomyslnosť ustúpiť duenne a jej národu vlastnej ľahkej mysli.
„Zase tak smutná, veliteľko, – slovila duenna francúzsky – a deň je dnes tak utešený, že len jeden jediný pohľad do prírody postačí rozveseliť srdce človeka.“
„I ja nachodím v prírode mnohé radosti, mnohé asnaď dosiaľ jediné požitky; ale keď je tma v nútri, darmo svieti slnce z vonku… tie tmy nerozrazí; marne raduje sa všetko okolo mňa, lebo veď mňa veselosť tá len viac a viac rmútiť musí, vidiac, jak je blažené všetko na svete, cítím aká som sama biedna a nesčastná.“
Duenna vyhovárala trudné postavenie kňahyni, vyhovárala ho všetkými možnými dôvodami a náhľadami, no uspokojiť kňahyňu: to sa jej nepodarilo. Táto horekovala ďalej, opierajúc sa o guirlandami a mnohými kvetinovými arabeskami okrášlený stĺp pavlača letobytu, hovoriac:
„Akože bych sa ja radovať mohla, duenno? Či celá bytnosť moja, celý život môj a všetky jeho osudy nebudia vo mne len pocit zármutku, ba čo div, že niekedy aj pocit samého zúfalstva. Cudzia som svetu a cudzí je i mne celý svet, a tak je to od počiatku môjho života? V matkinom náručí nespočívala som nikdy, otcové rameno neobjímalo ma takže nikdy; mne nepatrí nikto, ja nikomu. A vlasť moja kde? Tam, kde uzrela som svetlo sveta, tam ma ztrpeť nechcú a tuná v cudzom svete, pri cudzom národe, sťa väzeň som tiež len z cudzej vôle. Nemám veru, nemám ani tej najmenšej príčiny veselou byť.“
„Pravda, že takéto myšlienky, veliteľko! – pretrhla jej horekovanie starostlivá duenna – nenaladia človeka k dobrému rozmaru. Hľadajte veselosť, hľadajte ju v spoločnosti, vo skvelých zábavách, ku ktorým vám vždy tak darmo radím… a iste najdete ju.“
„Čo mňa po spoločnosti, čo mňa po zábavách? Smiem-li sa slobodne v nich pohybovať? Nestreže-li ma na rozkaz cárevny Kataríny náš vyslanec u dvoru rakúsského jako oko v hlave? Nestopuje-li on každý náš krok, každé naše hnutie?… Ctím si ja ostražitosť rodičov, opatrnosť matiek, akou svoje dcéry ostríhajú, ale toto, podobá sa stráženiu nevoľných väzňov. Čo som ja v rukách mohutnej cárevny? Puhá hračka, ktorou si ona dľa ľubovôle pohráva. Z jej rozkazu som tu, a bez jej dovolenia nesmiem opustiť Viedeň. Nie som-li väzeň? a môže-li väzeň byť veselý?“
Duenna utrela si slzy.
Trápné mlčanie nastúpilo. „Veliteľko, náš zdejší vyslanec – tešila duenna kňahyňu – je muž milý, príjemný a chová sa k výsosti vašej priateľsky, zdvorile…“
„A myslíš, že neznepokojuje ma toto jeho maskírované chovanie viac, nežli keby ono protivné, a tak svojmu cieľu primerané bolo? Oj, znám ja dobre, čo skrýva sa pod úsmevom, čo pod zdvorilými rečami, čo pod gavalierským chovánim sa jeho? Veď aj cárevna ľahodne zachodí so mnou, neprestajne stará sa o mňa, pečuje o všetky moje potreby, aby mi len na jednu vec zabudnúť dať mohla, na povetrie, v ktorom jedine môže človek veselo a milo žiť… na ten najvyšší poklad človeka… na slobodu.“
Duenna po týchto trpkých ale pravdivých rečach nemala slov, nimiž by potešiť bola mohla… veliteľku svoju; kňahyňa Anna Petrovna takže zamlčala sa, zahľadiac sa po utešenom okolí, po čarovnej zahrade, ktorá letobyt otáčala, veslujúc sokolovým zrakom v plavej diaľke, akoby jej odtiaľ kynúť mal anjel slobody.
A v skutku blíži sa ktosi jej nádhernému pavillonu. Už oznamuje ho sluha. Čo to za človek? Budúcí učiteľ jej; francúz. Ana ešte hlbšie zadumala sa.
Alžbeta, dcéra Petra velikého, r. 1740-ho bola od starorusskej stránky za cárovnu vykričaná. Pomocník tohoto jej povýšenia bol Alexej Gregorovič Razumovsky, ktorý stál vo velikej priazni u Alžbety, tak že hneď po jej dosadnutí na trón, povýšený bol skrz ňu na hodnosť poľnieho maršala a hlavnieho lovmajstra.1
Zároveň iným Rusom, onoho času, vyšvihnúl sa Razumovský z prachu nízkosti až ku najvyššej hodnosti šlächty. – Pomocou pekného svojho hlasu stal sa z obecného kozáka prvým spevákom cárskej kapelly. Ženské oči s úľubou spočinuly na krásnom mužovi tomto a povzniesly ho vysoko k sebe, až sa octnúl razom na srdci mnohovládnej cárevny. Niektoré pramene historické z toho času tvrdia, že sa Alžbeta cárevna potajme s Razumovským spojila, iné odporujú tomu, znižujúc poľnieho maršala na nízky stupeň puhého zaľúbenca.
Alžbeta obdržala od svojho miláčka trojo dietok: dvoch synov a jednu dcéru; tieto dietky obdržali titul: kniežat Tarrakanov. Jeden syn za včasu život ztratil pri jakomsi chemickom experimente, druhý bol dôstojníkom v armáde russkej; o osude Anny Petrovny budeme si rozpráväť prítome.
K lepšiemu rozhľadu však poznamenajme si ešte, že najstaršia sestra Alžbety, Anna Petrovna, vojvodovi Karolovi Fridrichovi z Holstein-Gottorpu zasnúbená r. 1728-ho syna, menom Petra porodila, ktorého r. 1745-ho Alžbeta s mladou, krásnou a ráznou Katarínou Alexejevnou s Anhalt-Zerbstu zasnúbila.
To bol ten nesčastný Petor III-tí dobromyselný, no slabého rázu, ač duševne osvietený panovník, príliš nemeckému živlu oddaný, vzdor starorusskej stránke a armáde s Bedrichom veľkým smluvu uzavrevší. Na dvore jeho, zaroveň iných panovníckých dvorov, uvedené bolo hospodárstvo maitressí; Petor sám ešte jako veľvojvoda zamiloval si bol kňahyňu Alžbetu Voronzow. Katarína Alexejevna pomstila sa za to na manželovi svojom, vďačne prijímajúc dvorenie mnohých povestných mužov. Prvý jej miláčok bol mladý Poliak Stanislav Poniatovský, jemuž brannou mocou poľskú korunu zaopatrila. Ale Poniatovského skoro vytisnúl zo srdca cárevny iný krásný muž, Gregor Gregorievič Orlov, vnuk Petrom veľkým omilosteného strelica. Krásný, obratný, herkulesskej podoby Orlov, bol dôstojníkom gardy, keď sa pozornosť cárevny k nemu obrátila. Skoro porozumeli si.
Tak sa stalo, že sotva nastúpil Petor III-tí trôn, už obtočilo ho strašné sprisahanie, k nemužto i manželka jeho prináležala, sama túžiac po cárskej korune.
Najčinnejšie, ale i najpodlejšie nástroje Katarininé k tomuto cieľu boli: Gregor Gregorievič Orlov a tohoto brat Alexej, oba chceli v hodnosti postúpiť a stali sa najväčšieho opovrženia hodnými zločincami.
Dňa 8-ho júla 1762 bola u kňahyni Daškov poslednia schôdzka sprisahancov. Gróf Razumovský, otec sotvaj deväť ročnej Anny P. Tarrakanov, sprisahal svoj regiment k vernosti Katarine, potom ju sprevodil do kathedrálného chrámu, kde ju arcibiskup Novgorodský za cárevnu vyhlásil. Ľud klamali, že cár Petor III-tí práve zomrel, … a nesčastný, hrozne oklamaný panovník žil ešte, ani len netušiac nič zlého.
Kým predstavila sa Katarína, novotná panovnica, v jäzdeckej rovnošate na koni radosťou opojeným plukom, započalo sa dielo ukrutnej vražby. Dvaja Orlov-ci a s nimi dôstojníci gardy, vojvoda Fedor Baratínsky a Teplov zavraždili cára. Alexej Orlov bol prvý, ktorý ruku vztiahnul na obeť túto. Zato bol od Kataríny vrah tento najvyššími hodnosťami a vyznačeniami vyznačený. Gregor Gregorievič Orlov stal sa druhou osobou cárstva rusského. Katarína nabídla mu potajmo svoju ruku, on ale žiadal verejné zasnúbenie a účasť na trône.
Cárevna
