Anna Petrovna. Daniel Bachát

      „Zbadala si jeho vznešené chovanie sa?“

      „Takí vzdelaní ľudia znajú sa hodiť do okolností.“

      „Mýliš sa. Všetko na ňom je prirodzené.“

      „Možno. Ja pýtať sa chcela, či je s jeho prednáškou Vaša Vysosť spokojná; teraz zdá sa mi, že osoba viac zaníma, nežli jej pôsobenia.“

      „Môj učiteľ je milý a príjemný človek.“

      „Tí predošlí boli zväčša starí, zasmušení mužovia, tento je ozaist protivou jejích.“

      „Vidíš, že sa ti ľúbi!“

      „A či získal si aj spokojnosť Vašej Vysosti? “

      „Úplne. Jeho prednáška je samý život. Za pár týdňov som si viac pri ňom osvojila, nežli pri predošlých za roky.“

      „To ma teší, Vysosť; teší tým viac, že vážnej mysli Vašej Vysosti zodpovedá umenie a veda a Vysosť Vaša teraz bude spokojná a blažená.“

      „Ja v skutku po prvýraz cítim sa blaženou v živote. V tomto učiteľovi našla som anjela potešiteľa, s ním zavítal pokoj do skormúteného srdca môjho, v ňom poslal mi Bôh vysloboditeľa v kríži, oblažiteľa v samote.“

      Tak švitorila Anna Petrovna starej duenne, vesele si zanôtiac na to:

      „Zostaň, zostaň, chłopcze lubyj;

      Ne pochoty mojej zhuby“

      zmizela v stromoradí.

      Duenna povážlive krútila hlavou.

      Mladý, spomínaný učiteľ bol každodenním hosťom Anny Petrovny aj mimo hodín vynaučovacích. Veď ona tak bola blažená, že mala aspoň koho toho vôkol seba v tejto cudzine a samote. A s mladým učiteľom skutočne radostne a vesele míňaly sa hodiny kňahyne. Jeho ritýrská postava okúzlila kňahyňu, jeho čistá francúzština bola jej ľúbou zábavou.

      V besiedke, stojacej v odľahlom mieste záhrady, sedí, ač už mesiačik vyšiel, i teraz Anna Petrovna s obľúbeným svojím učiteľom. – V prírode milá tichosť panuje, len srdce Anny Petrovny jakosi silne bije; príroda podobá sa raju v sriebornom svetle blädého mesiačka, srdce Anny Petrovny cíti rozkoš nebeskú v spolku muža tajomstvenného. Vždy dôvernejšie a milšie plynie jích rozhovor, medzi nimž švárny učiteľ už pár razy pritisknúl sňažnú rúčku kňahyne k ústam svojím.

      A div to, ako vypráva jej ten múdry učiteľ o rodnom kraji, jak zná dávny stav i terajšie položenie Russka! – „Samo nebe – pomyslela si blažená kňahyňa Anna Petrovna – poslalo mi muža tohto!“ A jak líči on karakteristične odvažnú, pyšnú, geniálnu Katarinu Alexejevnu, terajšiu panovnicu Russka, veliteľku, ba tyranku i jej slobody, jej osudu, jej života! Vznešený, nevyrovnaný to muž!

      Má to ten slabý lesk mesiačika na ľudské srdce veľkú moc; má to ten tichý dojem večerní na dušu našu veľký vplyv. To dokázalo sa i pri Anne Petrovne.

      Čo ďalej to sladšie a sladšie plynuly slová učiteľové, v jej srdce; čo ďalej to viacej vnikaly jej v srdce až do najhlbšej hlbiny duše reči jeho, ale čo ďalej, to viacej rozohnil sa i on u boku jejej; čo ďalej to stával sa výrečnejším, zanímavejším, až razom klesnul na kolená k nohám kňahyne a vyznal jej svoju vrelú, nevýslovnú lásku.

      Učiteľ kľačal a zavrel oči, sklonil hlavu, akoby odsúdený očakával smrtedlnú ranu a s ňou koniec svojho života; Anna Petrovna sklopila tiež zrak, nehnula sa, mlčala a divo, potrhano pozerala pred seba.

      Viem, že každému ctenému čitateľovi napadne tu nerovnosť stavu medzi učiteľom a kňahyňou a možno, bude si mysleť, že táto záhadka zdržiavala i Annu Petrovnu, aby ho nevyslyšala. Ale sú i takí, ktorí znajú, že láska nezná žiadných otázok rodu a stavu, nezná žiadneho rozdielu panujúceho u chladnej mysli ľudskej; a k tomu, naša Anna Petrovna nepatrila nikomu, ako i jej nepatril nik; srdce jej ale už háralo po splynutí so srdcom vrelým; čo div teda, že zrak jej razom vyjasnil sa, že po obličaji rozlial sa blažený úsmev a že razom octnula sa – v náručí učiteľovom? – Tak otvoril sa v nadšenosti mužovi mohútnemu, nežný, ľubovonný kvet srdca pannenského kňahyne Anny Petrovny.

      Oblažený muž vztýčil sa, ulapil kňahyňu za roku a pevne pozerajúc jej v oči, prehovoril: „Veliteľko! vďaka, vrelá vďaka ti! Ty mešťanskému, nízkemu učiteľovi otvorila si svätinu srdca svojho, láska tvoja k osobe mojej je pravá, neocenitelná, dovoľ, abych predstavil sa ti aj ohľadom stavu, jako muž priazne a ruky tvojej hodný. Anno Petrovno, ja tvoj učiteľ, tvoj miláčok, som knieža Karol Radzivil!

      „Palatín Vilny?“ vykríkla deva blažená.

      „A korunný vojvoda Litvy!“ – dodal on.

      Ešte vrelejšie, nežli prv splynuly dve srdcia spolu, objalo sa štvoro ramien, a potkalo sa štvoro rtov vo vrelom bozku.

      Po prelietnutí prvého blaženého dojmu slovil Radzivil k Anne Petrovne: „Ľubá moja! keď už jako v učiteľovi videla si anjela potešiteľa vo mne, teraz ako knäz, a milenec tvoj, dovoľ, abych stal sa i anjelom vysloboditeľom tvojím. Ty nesmieš v najkrajšom veku mladosti svojej hynúť tu v púšti cudziny, ty určená si inému životu, ty hodná si iného osudu. Ty stvorená si na trôn, a máš i nároky naň. Dnes stala si sa kráľovnou srdca mojeho a srdce toto, ja učiním ťa veľmocnou panovnicou russkej ríše. Berla tá, ktorú ti Katarína zločinom vyrvala, musí prísť do tvojej ruky, a z pod svevolnej ruky Kataríny vymkni sa hneď. Ja ťa vyvediem z nevoľného žalára tohto, a kým prijde čas verejného slavného povýšenia tvojeho, ukryjem ťa v svätom, Kataríne neprístupnom Ríme. Vlož ruku do rúk mojich a ja ti prisahám, že sa nie len pomstím na tyranke tvojej, ale že ti aj dopomôžem k dedictvu trôna, právom tebe prisluchajúcemu.“