to
Smrť Jánošíkova
Úvod
Oj, city moje, iskry hromové!
Čože robíte taký zhon?
Veď vás už idem v slzách i slove
z úzkych prsov vypustiť von!
Ej hej! vypustiť – ach! ale ako?
vy rozkoše, žiale moje!
keď to od srdca k srdcu deľako
a tým svetom tak chladno je!
Keď nemá slová – šatočky súce,
pre vás, deti, úbohá mať!
Či vás v zodraté prózy onuce,[1]
vás zlatovlásky, mám odiať?
Nie, radšej zhyňte v srdci zavreté,
do kvapky krv vypite mi,
než by ste mali žobrať po svete,
neznané blúdiť po zemi!
„Netráp sa, mati, o naše šaty,
len košieľky nám daj biele;
však dobrí ľudia budú nás znati
po hviezdach zlatých na čele.
Hej! a vieme my jeden kraj kdesi,
kde nás iste príjmu radi:
pôjdeme, mamko, v slovenské lesy,
v ten svet pekný bujnej mladi!
Tam nás už čaká jedľa šedivá,
už z diaľky náruč vystiera:
„Vitajte, deti!“ k nám sa prizýva,
„ja vám budem za matera!“
Na mäkké lono si nás usadí,
zavinie do tieň-pláštika,
povesťou bájnou o svojej mladi
v sen milučký učičíka.“ —
Jaj! deti, to tam zakliate lesy,
tam mne vy večne zaspíte!
„Neboj sa, mamko, však nás raz vzkriesi
lastovička na úsvite.
Abo donesie Pán Boh k nám včielku,
abo dcéru šumiacich hôr,
čo spevné ústka pritkne nám k čielku
a na ruky pojme nás hor’.
Abo nás zbudí dupot jeleňov,
čo na čistý idú potok;
abo, čo chodia horou zelenou,
bystrých chlapcov duniaci krok:
„Kto to?“ – No – ľaľa! – či nás neznáte?
Veď sme my tiež tak ako vy
zhodili biedy jarmo[2] prekliate,
poddanstva striasli okovy!“
„Tak? tedy dobre, to sme si svoji“ —
povedá – „no poďte s nami!“ —
„A my pôjdeme s nimi po zboji
hore-dolu dolinami. —
Neboj sa, mamko! dobrí to ľudia,
bárs sa ich ten svet aj bojí;
keď aj v zápale časom poblúdia,
krajšie to, než hniť v pokoji.
Nesúď ich! Čistá duša ich mladá —
bárs aj zbroj krvou sfŕkaná.
Mladosť každého objíme rada,
kremä hada a tyrana.
Nehaň ich! To nie rytieri draví
krajov, kde slnko zachodí;
to nie východu vzteklé ohavy:
to voľné deti prírody.
Hrdí jak ten ich Kriváň vysoký;
veselí jak jarné pole;
smelí jak tie ich hôrne potoky —
a jak vetor svojej vôle.“
Oj vetor, víchor širokej vôle
v prsiach mladistvých zrodený! – —
On s sebou nesie deti sokolie,
nesie, nesie – ku šibeni.
„Ej, počkajže len, keď noc stoveká,
noc poroby raz sa stratí —
keď v svetle pozná človek človeka,
ľudia prerečú odkľatí;
keď sa im mladé krídla rozviažu,
ich let mrákavy prebrodí:
oni, sokoli, svetu ukiažu
cestu ku slnku slobody!
Nebanuj, mati, s tou chasou mladou
musíme von v slobodnú diaľ!
Zbohom! – čujeme huk vodopádov,
pieseň chlapcov z vysokých brál.“
Tak len necháte tú chalup úzku —
idete ta hľadať drusov?![3] —
Choďte! Však vy tiež raz na motúzku
odvisnete kritikusov!
I.
Horí ohník, horí na Kráľovej holi.
Ktože ho nakládol? – dvanásti sokoli.
Dvanásti sokoli, sokolovia bieli,
akých ľudské oči viacej nevideli!
Dvanásti sokoli, sokolovia Tatier,
akoby ich bola mala jedna mater;
jedna mater mala, v mlieku kúpavala,
zlatým povojníčkom[4] bola povíjala.
To sa chlapci, to sa jak oltárne sviece,
keď idú po háji, celý sa trbliece.
Košieľky zelené, striebrom obrúbené,
klobúčky obité, orlom podperené;
valaška, karabín[5] a pištoliek dvoje:
to sa chlapci, to sa, potešenie moje! —
Keď vatru rozložia na hronskom pohorí:
v dvanástich stoliciach biely deň zazorí.
A keď si od zeme chlapci zadupkajú:
dvanástim stoliciam žilky zaihrajú.
Hoj, a keď nad hlavou palošík im blysne:
to až hen v Budíne srdce pánom stisne!
Hory, šíre hory – to ich rodné dvory,
hole, sivé hole – to ich voľné pole —
a na tom Kriváni zámok murovaný:
ktože tým pod slnkom voľne žiť zabráni?!…
A ten ich kapitán, to je len veľký pán!
jarmo – drevená konštrukcia na zapriahanie dobytka, obyčajne volov
drus – druh, priateľ
povojník – plátený pás, ktorým sa preväzovala perinka s dieťaťom
karabín – kratšia, ľahká puška
