Chovan má halenu samá cifra — košeľa oslepuje, taká je biela. Hrdý mládenec! Ale čo z toho, keď neprestajne šantuje. I teraz sa roztíska na obe strany; neborák Jano Kuchárovie stlačený je pri ňom sťa kabáč. A tisnú s druhej strany iní — Jano Kuchárovie už nesedí na lavici, ale na lone susedovom. A nedajú mu miesta, hoci dosť sa tam mrví. I starý strýk Machajovie sa zamiešal do toho. Sostúpil s lavice za ich chrbát a jedovate dohovára Ondrovi. Tvár jeho je prísna, ba hrozná, možno pre tie okuliare s hrubým kosťovým rámom, čo mu sedia na nose. Ale Ondro nedbá nič, tisne sa, mechrí sa, kým Jano Kuchárovie nevytiahne sa preč a nepresadne. A Chovan sa rehtí, ako by bol neviem čo vykonal.
“Len čo sa im páči na ňom?“ hútal som za otcovým rukávom. “Ja by ho zaraz otrávil...“
Martin Brna tiež sedel medzi mládencami, ale sadol si medzi mladších. Možno schválne, aby ho tí starší tak nevytisli ako Jana Kuchárovie. Spievať nespieval. Nachýlil sa a neprestajne hľadel do dievockých lavíc. Ta na to miesto, kde sa mu pestrela stužka mojej sestry. Ona sa obzrela, ale ani raz na Martina. Vždy len v tú stranu, kde sedel Chovan. Martin to sotva pozoroval. Jemu bolo dosť, že vidí na nej stužku. Blázon! Keby sa nebol ozrel o ňu. Dosť bolo iných! Hociktorá by bola hotová. Veď Martin bol šuhaj hodný, urastený. Jeho svetlomodré šaty pristaly mu krásne, mušelínové rukávy boly nafúkané ani pyteľ a robily ho ešte plecitejším, ako bol. Čo na tom, že ústa má ako mak veľké? Len nech nevypúšťa z nich všakové márne reči.
“A ty nevieš, kto ti dal tú stužku?“ prihovoril som sa Žoši, keď si po večierni ukladala šaty.
“A čo ťa do toho?“ odvetila hrdo.
“Ja viem, od koho je...“
Čušala. Iba hodila plecom a vyšpúlila mi posmešne ústa. Mňa to veľmi urazilo. Videl som, že ma za nič nemá.
“Teba Chovan nechce,“ zaťal som ju s druhej strany.
“Teba sa bude radiť!“ okríkla ma.
Ako vidno, udrel som na citlivú strunu. Plač jej visel na tenulinkej nitôčke.
“Ale ja viem, že nie...“
“Opätky si pozri, ty — pán farár!“
Rozosmiala sa mi, ale v tom smiechu sa triasla zlosť.
Očervenel som od hanby, i zlosť ma nadišla. Len skočiť a začať ju biť podľa starej obyčaje. Ale čosi ma hatilo: nie že by sa bol vari bál. Zlosť bola vo mne väčšia ako strach. Akýsi iný cit mi zadržal ruku, ktorá sa už-už dvíhala.
“Viem, viem,“ začal som tĺcť pravou päsťou na ľavú dlaň a smial som sa škodoradostne. “On takej nechce, čo smotanu kvári...“
Prišiel mi v súre na um asi osemročný hriech. Pokvárili sme smotanu spolu a ona pre ňu vyhorela. Vtedy to tak bývalo.
“Počkaj, ty trhan, poviem ti materi!“ pustila sa do plaču. Ja som sa smial; no smiech ma prešiel, keď som zazrel, že mať vchádza do dvora. Žoša ju tiež videla a začala tuho nariekať. “Počkaj, tá ti dá, čo ty skladáš na mňa!“
Ak ju mať počuje! Bál som sa nesmierne.
“Neplač, Žofka, prosím ťa!“
“Just budem — justík!“ riekla ticho, bez plaču, ale hneď začalo nanovo.
“Dám ti pány — ľaľa, mám ich plnú knihu...“
Конец ознакомительного фрагмента.
Текст предоставлен ООО «ЛитРес».
Прочитайте эту книгу целиком, купив полную легальную версию на ЛитРес.
Безопасно оплатить книгу можно банковской картой Visa, MasterCard, Maestro, со счета мобильного телефона, с платежного терминала, в салоне МТС или Связной, через PayPal, WebMoney, Яндекс.Деньги, QIWI Кошелек, бонусными картами или другим удобным Вам способом.
