vy zurvalci,“ zakríkol k ním nadol, zapálený hnevom až po uši, „či vás čert na rohu bere, že s takým hurtom sa sem ženiete?“
„Takmer pol hodiny tu stojíme,“ ozval sa zdola Kováč, „a keď sme sa nikoho nemohli dovolať, museli sme volať.“
„Pekné volanie, jako čo by medvedi revali,“ hovorí Demeter, mierniacim hlasom. „Zato by ste zaslúžili, abych vás aspoň hodinu tam ešte nechal postáť. Tu, kde toho neni treba, viete šturmovať, kde by toho ale bolo treba, tam ste ako ryby.“
Snáď by bol ešte ďalej pokračoval vo svojom karhaní, keby ho neboli Beji i so svojím bratom, nepretrhli v tom.
Kováč mlčal, ale jeho spoločníci sa začali durdiť a každý niečo mumlal popod nos. Martin kázal bránu otvoriť a nespokojenci sa hrnuli do hradu. – Bola to druhá čiastka Bašových holomkov, ktorí mladého Tornallyho sprevádzali do Poľska. Keď ostatný vošiel, bola brána zatvorená. Prišli a usadili sa medzi svojich spoludruhov okolo stola a okolo vola, ktorý už bol pripravený k jedlu. – Kováč, Martin a Demeter i s Bejim odišli ku Matejovi. Krik, vresk, škriepky, spev sa zase rozliehal po Muráni a to dvojnásobný. Kým kvapka vína trvala, hulákanie neprestalo. Už bolo pozde na noc, keď sa trochu utíšilo, ale niektorí ešte na svitanie sem a tam robiac garázdu hulákali po hrade. Na ráno ale všetko umlklo.
Bašo sa ale na druhý deň nedal videť. Bol zaneprázdnený usporiadaním lúpeže, takže so svojej čiernej chýžky ani nevykročil. Staral sa o to, jako by sa svojim paholkom odmenil a povzbudil v nich novú chuť k lúpeži. Ale lúpežnícka chasa ustatá všerajším hulákaním, vylihovala dnes celý deň. – Martin, Demeter a Beji rozmýšľali o novej výprave – Šerínimu celý deň vrtaly výjavy u Karthausov hlavou – Kováč ale chodil zamyslený po hrade, nevšímal si nikoho a tu i tu, akoby sa niečoho bál, potajme si vydychoval. Marienka i jej pestúnka išly sa prejsť do lesa, kam vždy chodievali s Jankom. Obidve boly smutné. Marienka dnes málo hovorila, dívala sa na svoju pestúnku, ktorá tu i tu snáď zabudnúc sa, počala slziť.
„Pravda, ty tiež plačeš za Jankom?“ spytovalo sa dievča pestúnky, ktorá trhla sebou a jakoby sa spamätala povedala:
„Ach, čo by som plakala? To sa ti len vidí – padlo mi niečo do oka,“ a pri tomto si trela oči. Ale Marienka jej neuverila. A pestúnka skutočne i plakala za mladým Tornallym. Lebo i jeho pestovala a podstúpila preňho mnoho strachu. Jej bilo do očú Bašovo počínanie a obávala sa, aby mu niečo nevykázal pomocou svojich paholkov. Ale pred dievčatom hľadela slzy utajiť a preto sa hneď s ňou poberala zas do hradu.
4
V Poľsku
Ján Tarnovský, jeden z prednejších vojvodov v Poľsku, bol rozchýrený pre svoje bohatstvo a celý dvor, ktorý viedol. Keď bol Zápoľský od Ferdinanda z Uhorska vytisnutý, našiel u Tarnovského nielen priateľské pohostinstvo, ale i svojho spojenca proti svojmu nepriaľovi. Tarnovský bol osobný priateľ Tornallyho. Prostredkovaním Tornallyho podarilo sa, že Tarnovský získal viacej priateľov Zápoľskému v Poľsku, ktorí ho nielen peniazmi, ale i vojskom podporovali. Keď Bašo po smrti Tornallyho sem poslal jeho syna, nielen že nabídnutie s ochotou bolo prijaté, ale Tarnovský sa tešil, že syna svojho priateľa bude môcť vychovávať u seba a svojou radou mu prispeť. Hneď ako prišiel mladý Tornally na dvor Tarnovského, prijatý bol do jeho rodiny, ako čo by bol jeho vlastný syn. Syn Tarnovského i s jeho dcérou ho ináč nevolali, jako svojím bratom. Prvé dni, kým sa oboznámili, hrali sa celé dni, oni mu ukazovali svoje rozličné hračky a on im rozprával, jako sa on doma hrával, a čo on všetko má. Spomínal svojich kamarátov a rozprával o Marke. Ale netrvalo to dlho. Sotva že boli oboznámení, Tarnovský ich zaviedol do mesta, sobral všetkých troch na voz. Chlapcov dal do škôl a dcéru do vychovávacieho ústavu. Každé prázdniny a sviatky prichodili všetci traja domov, kde sa zase zabávali. Avšak čo raz vždycky inakšie – až konečne na všetky staré zábavy pozabúdali. – Hedvika a Janko, tí najúprimnejší priatelia, stávali sa čo deň chladnejšími. Ešte v predposledných prázdninách si i v tej najmenšej veci dôverovali, teraz ale sotva, čo jeden ku druhému prehovoril, sotva sa opovážil jeden na druhého pozreť a usmiať sa. – Boh zachovaj, to by bola bývala tá najväčšia nezdvorilosť, tá najväčšia urážka. A preca sa im predtým oči a ústa celý deň smialy na seba. Ale hľa, tak sa mení človek. Koho sme voľakedy radi mali, kto nám predtým bol najmilším, tých sa teraz aspoň štítime, keď nimi neopovrhujeme, a Pán Boh zná, z akých pohnútok od nich teraz už bočíme. Častokrát sa bojíme im priblížiť sa, mysliac si, že by ich naša prítomnosť urazila a často im chceme dvoriť, lež oni našu zdvorilosť chladne prijímajú, takže potom sami nevieme, či sme na miesto milosti nemilosť nepritiahli. – Nuž, myslíte si, že to i s rodinkou Tarnovského a mladým Tornallym tak bolo? – Nie!
Конец ознакомительного фрагмента.
Текст предоставлен ООО «ЛитРес».
Прочитайте эту книгу целиком, купив полную легальную версию на ЛитРес.
Безопасно оплатить книгу можно банковской картой Visa, MasterCard, Maestro, со счета мобильного телефона, с платежного терминала, в салоне МТС или Связной, через PayPal, WebMoney, Яндекс.Деньги, QIWI Кошелек, бонусными картами или другим удобным Вам способом.
