ponad stôl zo železa kuté štvorhranné svietniky (svetáre) – ač vytískajú jich z tohto prestolu už petrolejové lampy. V tulejkách týchto svietnikov a takže v krátkych sem i tam do stien vrazených tulejkách (duté železné valčeky na vloženie sviece) horia sviece, v tom dave svadby len mdlo a zhasínavo. Aby však mladému páru i teraz i žatým svetla (života) neubývalo, horia pred nim v dvojramennom svietniku sviece na stole. A veru podoba týchto svietnikov alebo aj sviec, doma liatych, nutí mladuchu, za jejž najväčšiu cnosť pri svadbe i krem toho hanblivosť a stydlivosť pokladaná býva, by zastierala oči. Lebo veru podoba táto nič menej a nič viac nepredstavuje jako chlapčoka milka (amora), „tak jak ho Pán Boh na svet dal.“ Za toto svetlo dávajú záslonu (zásteru), by tú podobu pred druhými ukryli.
Po hudbe prídu pred mladuchudružice a spievajú jej piesne na rozlučné s pannenstvom i s tovaryšstvom dosiaľnym dievčienskym i s domom rodičovským; potom mladémutiež na rozlúčku s mládenstvom. Keď mladucha rozžialila sa pri týchto zádumčivých piesničkách, začnú veselšie spievať družbovi, jakoby sem pre mladú bol došiel nemajúc ani sedla ani stremeny na koni, len z koprivy koreny – a narážajú tiež na jeho skoré oženenie sa. Mladá, mladý i družba odmieňajú sa jim koláčmi, ovocím, orechmi; ktoré obyčajne pred sebou nachystané majú, a tanier aby nimi tak naplnený bol, žeby nôž lebo vidlička do prostred postavená zastala a zásoba presypovala sa.
Po speve družíc dávajú obed či vlastne večeru na stôl, všetkým činom a poriadkom jak sme to už pri začiatku svadby opísali. Vonku medzitým i statok i pohoničov opatrili a títo už zapriahajú znovu; bo už aj rúcho nevestino – periny a malovanú truhlu, v nejž háby (šatstvo) zavrené[4] – na vozy naložili. Domáci ale podarovali pohoničov pestrými šatkami, niekde i stužkami, a pouväzovali jich koňom u hrivy na kantáre alebo volom na rohy, kde totiž – nemajúc kone – zvlášte pre rúcho prišli na voloch.
Tam dnu po ukončenom obede a modlitbe starejšieho ešte hostia nevstávajú zpoza stolov, čože je teda? Najprv ďakuje mladý za mladú jej rodičom, že mu ju vychovali a za vernú ženu dali, sľubuje pekne nažívať a nakladať s ňou a porúča sa jim i celej novej rodine za syna a priateľa. Za ním ďakuje a odberá sa mladá. Číta najviac sama alebo číta miesto nej družba asi takto stereotypné veršíky:
Postojte máličko, zastavte sa ešte;
nech si voz postojí, bárs zima, na ceste;
slyšte naposledy moje ďakovanie;
pomíňa sa moje s vami prebývanie;
už dľa vôle Božej paberám sa z domu
a ruku podávam napokon každému.
S Bohom, otče drahý, s Bohom, matko milá,
vždy od narodzenia o mňa starostlivá;
čo ste mi dobrého v živote činili,
odplatiž vám hojne Bôh, otec náš milý;
za vaše trestanie, vynaučovanie
ruky vám bozkávam na rozlučovanie.
Bratia moji drahí, sestry moje milé,
uctite rodičov vždy od tejto chvíle;
vynahradzujte jim v milej poslušnosti,
že aj o vás mnohé vystoja starosti;
znáte, že od Boha má každý dlhý vek,
jestliby to činil na svete ktokoľvek.
Tetky moje drahé, ujčokovia moji,
za lásku ďakujem, žite vždy v pokoji.
I vám panny sestry, vám mládenci milí,
čo ste so mnou v žarte, v úprimnosti žili,
za to všetko vaše tovaryšstvo milé
nech Pán Boh popraje šťastie vždy zdarilé.
S Bohom, susedovia, všetko dobré žiadam,
keď od vás odchodím, inde bydlo hľadám.
S Bohom, maj sa dobre i všetka rodina; –
prišla môjmu vienku poslednia hodina.
Odchodím už od vás, tu sa dobre majte
a na mňa vzdialenú nezapomínajte.
Čo bych chcela ďalej, nemôžem meškati;
voz pred domom stojí, musím naň sedati.
A tak už na ten čas Bohu vás nechávam,
majte že sa dobre, dobrú noc vám dávam!
Už iste rozplakali sa s mladou i družice i rodičia a títo ledva stačili dcéru objať a pobozkať; bo hostia s hrmotom povstávali a poberajú sa, družba zvolal: „hudci hrajte!“ a vedie mladuchu von k vozu, na ktorý tí z novej rodiny vysadia ju a so širokou posadajú si k nej. Na druhé vozy sadnú ktorí môžu, a spolu s novými, „s mladou poslanými priateľmi“ tvoria sprievod mladuchin, na jehož čele zase jazdí mladý i s družbom. Neidú rovno do domu, ale raz alebo i do tretieho razu prebehnú dedinu na zdĺž, až konečne obráťa oje na dvor ženíchov.
Keď mladuchu von z dediny na druhú, tretiu dedinu vezú, pripravení sú už na to, že jich na konci domácej i každej dediny „zareťazia,“ t. j. mládež tu pretiahne reťaz krížom pres cestu a nepustí sprievod, kým nevymenia si „poctivú krásu“ koláčmi, nápojom alebo peniazmi na nápoj.
Po čas vozenia mladej ženské temer nepretržene vyspevujú. Majú k tomu príhodné, veselé prostonárodnie piesne, nie bez humoru, na pr. (pri dochádzaní na dvor):
1. Otvárajte bránu pekne malovanú,
Vezieme vám pannu Janíčkovi danú.
Otvárajte bránu pekne malovanú.
Nech šuhaj nezlomí pierce z tulipánu.
Otvárajte bránu pekne malovanú,
Nech sa dievča prejde vo venci poza ňu.
2. Veď sme sa nazdaly, že toto tu mesto;
čerta je to mesto, len stračacie hniezdo.
Veď sme sa nazdaly, že tu samí páni;
čerta sú to páni, len čierni cigáni.
3. Vymetaj, mamičko, vymetaj policu,
Veď ti my vezieme dobrú maškrtnicu.
Ostatne kdekoľvek v prítomnom spise piesne ľudu pripomínam a neuvádzam, robím to za jedno preto, že jich je mnoho, za druhé preto, že v Zpievankach od J. Kollára vydaných a v Sborníkoch Matice Slovenskej nalezajú sa.
Dovezenú mladuchu skladá z voza sám mladý; ona zostupuje na prichystaný k vozu a vrecom zastretý stolček, by vraj tak sypaly sa deti (ľahko rodila) jako z vreca (z mecha). Ženích vedie si ju do domu, na jehož prahu čakajú jich rodičia a na uvítanie podá jim matka mädu, by jim sladké bolo spolužitie. Široká a družice vovedú mladuchu do komory, k jej tam složenému rúchu. Ostatní hostia hrnú sa do izby, kde už domáci starejší prijíma jich zpoza vrch stola a tých z domu mladej došlých pousadzujú i všetkým činom tak častujú, jak opísali sme už toto posedenie a hodovanie pri tých, čo odtiaľto chodili pre mladú.
Hneď však jako títo príchodzí zasadli,
Niekde pre rúcho či veno nevestino chodia pred začiatkom svadby. Široká čiže rúšnica chodí preň v spolku žien a pri speve na okrášlených vozoch i statku odvezú ho, i posteľ vopred vystelú v budúcej komore nevestinej, kam susedia prichodia hľadieť ho – a obdivovať.
