miestnosť!“ zavrčí Helen, uchopí ho za sako, a zdvihne silou z kresla. Potom ho ťahá ku vchodu a vyhodí ho von.
„Ženy by nemali vykonávať určité povolania“ komentuje Stevenson s ešte plnými ústami za dverami.
„Nechcem ťa už nikdy vidieť ani počuť“ odpovie ona nahnevane.
„Na tvojom mieste by som ale skúsil najprv zistiť, kto zavolal“ kričí doktor, zatiaľ čo odchádza. Potom sa vráti k svojmu sendviču a premýšľa nad tým, čo také hrozné urobil. Helen sa oprie o dvere a skĺzne dolu od slabosti. Musí zadržať dych. Bojuje proti svojmu dvíhajúcemu sa žalúdku. Len tak, tak, že nezvracia. Keď kríza pominie, otvorí okno, aby sa nadýchala čerstvého, čistého vzduchu. Potí sa studeným potom. Niekoľko minút musí počkať. Keď sa jej zdá, že jej žalúdok sa už trochu ukľudnil, vráti sa k písaciemu stolu a stlačí tlačidlo interkomu.
„Áno, šéfe“ odpovie Cindy z ústredne.
„Chcem, aby do dvadsiatich minút prišli všetci do zasadacej miestnosti,“ nariadi, zatiaľ čo si trie malíček o hrubú látku postranného vrecka nohavíc. Znovu ju začal intenzívne svrbieť.
„Šerifka, ale agenti sú skoro všetci vonku“ namieta Cindy.
„Je mi to jedno. Povedz im, že máme prípad, ktorý má absolútnu prioritu. A že nech už robia čokoľvek, okamžite to musia nechať tak.“
„V poriadku, šéfe, urobím, čo bude možné.“
Helen položí slúchadlo a vezme do ruky správu, vypracovanú agentom Mariom Benellim, ktorý sa dostavil ako prvý na miesto. Vzdychne si a po desiaty krát si ju prečíta. Znovu si zúrivo začne škriabať prst, stále viac a viac.
James si okamžite uvedomil, že bude trvať aj niekoľko týždňov, kým sa mu podarí dať do poriadku záhradu. Hoci v týchto decembrových dňoch bolo počasie prakticky rovnaké ako v lete, pre záhradkárstvo ideálne podmienky neboli. V poslednej dobe, veru, vietor fúkal prevažne od mora a vzduch bol príliš slaný, horúci a vlhký. Medzi dňom a nocou boli veľmi vysoké teplotné výkyvy. Najmenej dve tretiny rastlín, o ktoré sa staral až do toho osudného dňa boli úplne zničené. Pozrel s pochybami na ďalších málo rastlín, ktoré mali súcitne podopretú korunu a usúdil, že ak by prežila aspoň polovica z nich, bol by to zázrak. Rezignovane si hovoril, že tohto roku by mal asi nájsť iné miesto pre jedličku, keď tu zrazu zozadu pocítil intenzívny pohľad na svoj krk. Na nejakom vzdialenom mieste jeho svedomia sa rozozvučal alarm, ktorý mu spôsobil mrazenie na chrbte. Pozrel sa na zem a zbadal tam tieň niekoho, kto sa k nemu nebadane zozadu blížil. Krv mu v žilách stuhla. Ten niekto mal ruku zdvihnutú, vo výške jeho hlavy a zdalo sa, že sa chystá zasiahnuť ho jeho vlastným rýľom. James sa vrhol dopredu a urobil kotrmelec, aby sa dostal z dosahu rýľa. Postavil sa zoči voči nepriateľovi, ale na svoje prekvapenie sa ocitol pred Harrym. Chlapec sa na neho uprene a prenikavo pozeral, aj keď v skutočnosti nič nevidel. Jamesovi sa zdalo, že upadol do nejakého tranzu. Dolnou perou mu mierne triaslo a z pravej nosnej dierky mu vytekal tenký prúd krvi, ktorý potom stekal na žlté tričko.
„Harry...“ pokúša sa naňho volať polohlasom, ale on sa len ďalej díva bez mihnutia okom.
„Harry“ zopakuje James znepokojene. Ustúpi na bok, aby mu mohol hovoriť do ucha a zvýšil trochu hlas. Ale oči chlapca ho nenasledovali. Zatiaľ, čo uprene hľadí do prázdna, vystrčí ešte viac dolnú peru, ktorá sa začne triasť silnejšie. Potom ho zasiahne intenzívna triaška, od hlavy po päty, zatiaľ čo jeho otec sa len bezmocne prizerá a nevie sa rozhodnúť, či zasiahnuť a najmä ako. James sa pamätal, ako kdesi čítal, že náhle prebudenie "normálneho" človeka, nachádzajúceho sa v tejto situácii by mohlo mať katastrofálne následky na jeho psychiku. Pomyslí si teda, že keby prebudil svojho syna, mohlo by to mať dokonca zničujúce následky. Nečakane, práve v momente keď ho začala premáhať panika, sa jeho chlapec odrazu silno striasol a hneď nato sa triasť prestal.
„Ocko“ zvolal a ako keby sa práve prebudil, uprel zrak na Jamesa. James znovu chytil dych. „Harry...čo je, necítiš sa dobre?“
„Jasne, že sa cítim dobre, prečo sa pýtaš?“
„Ah, tak čo sa ti teda stalo?“
„Nič. Čo sa mi malo stať?“
„Tečie ti krv z nosa“ vraví mu James a utiera ho vreckovkou. Potom mu otočí hlavu dozadu, aby zastavil krvácanie. Ako mu tak dvíhal hlavu, všimol si jazvičku za uchom a prekvapene si uvedomil, že si nepamätá, že by si Harry bol niekedy ublížil na tom mieste.
„Nevšimol som si“ vraví Harry a berie mu z ruky vreckovku.
„Na čo ti je rýľ?“
„Rýľ?“ Ah, áno, zabudol si si ho v kuchyni, keď si sa prišiel napiť. Tak som ti ho doniesol...“ odpovie chlapec a hodí ho na zem,“ale prečo sa na mňa tak pozeráš?“ pýta sa ho potom.
„Nič dôležité, nevšímaj si to. Už si zostavil maketu?“
Harry znova potriasol hlavou a zamyslel sa. James mal pocit, že znovu upadá do tranzu ako predtým.
„… Harry?“ zvolal naňho ustarostene.
„Je mi ľúto tvojich stvorení, viem ako ti na nich záleží“ vraví chlapec, použijúc Jamesov výraz pre rastlinky. „Myslíš, že sa ti podarí ich vyliečiť? „spýta sa. Potom sa skloní, aby pohladil jednu rastlinku, ktorá je v žalostnom stave.
"Za pokus nič nedáš, však?" odpovie mu James obvyklou hláškou. Trochu sa usmeje, ale Harry neodpovie a narovná sa. Na tvári má vážny výraz a pozerá sa znovu niekam veľmi ďaleko. Harry a James zostali takto, vedľa seba, pár minút. Pozerali sa na slnečnicové pole, na svahu neďalekého kopca. Potom si James všimol, že Harry sa už, asi úplne prebral. Zdvihol teda debničku s náradím pre záhradníkov a presunul sa ku ďalšej hriadke.
„Ocko…“
„Čo je?“
„Neklamal som ti. Ja sa fakt na nič nepamätám!“
„Už si mi to povedal. A ja som ti odpovedal, že ti verím“ ubezpečil ho James a pozeral sa mu priamo do očí, aby ho presvedčil, že sa nemá prečo trápiť. Teraz ešte musím pracovať trochu s rastlinkami. Potom pôjdeme kúpiť okuliare,“ dodal a posunul sa o krok.
„Ocko, bojím sa“ vykríkne náhle Harry, takým nešťastným hlasom, že James zostane v šoku. Jeho ruka nechtiac poľaví a debnička s náradím mu z nej vypadne.
„A prečo by si sa mal báť?“ spýta sa s úzkosťou v hlase.
„Neviem, ale snívali sa mi čudné sny. Spočiatku boli veľmi zábavné. Lietal som a vedel som prechádzať cez veci ako duch. Potom odrazu bolo všetko modré a pamätám si len, že sny boli odrazu veľmi škaredé. Lenže si ich nepamätám ... nič si nepamätám. Keď som sa zobudil, mal som doráňané kolená. Ale neboleli ma a za chvíľu som ich už mal zahojené.
„Možno, že sa mýliš. Možno sa ti snívalo aj to. A možno, že si bol iba
