začal neistým hlasom, ktorý však čím diaľ, tým viac pevnosti nadobúdal; „pane, odkedyže nedôverujete Brožkovi? Výchovu svojich dcér ste zverili na mňa a svätý Václav mojím svedkom, že tomuto úkolu môjmu zodpovedám dľa najlepších náhľadov svojich. Milica vyrástla, bude mať dnes-zajtra sedemnásť rokov, a v tomto veku zatúži srdce po voľnosti. Zámok váš mu je klietkou, žiada sa na slobodu; no, a myslím, je v poriadku, keď ho moja ruka vedie.“
„Žiadne okolky, otče,“ skočil mu do reči Valgatha, „tuším vaše spojenie s Huňadovým domom! Myslíte si, že mi výsledok jeho bude po vôli?! Ach, znám pýchu Huňada – a moje meno vyjde na všeobecný smiech. Nie, nie, otče! Tak ďaleko začierať nebudeme. Viete, Milica je i mojou nebohou ženou sľúbená Kraskovi.“
„Srdce si rozkazovať nedá!“ preriekol vážne starec. „A spojenie vášho domu s Huňadovcarni by poslúžilo celej vlasti, i ubezpečilo by postavenie vaše. Ostatne, staň sa vôľa božia!“
Valgatha premýšľal. Slová starcove vzbudili v ňom nové smelé myšlienky. Ctižiadosť sa v ňom ozvala.
„Ha – na Žižku! – otče, tvoj plán je veľký!“ zvolal naostatok, prsia sa mu vzdmuli a v slobodnom lete obrazotvornosti videl sa už na vrchole slávy, ligotajúcej sa v spojení s Huňadovským domom. „Milica je deva zvláštnej krásy a hrdinského ducha, súca k boku Lacka Huňada[5]. No a Mirko Krask… pravdu máš, otče, srdce si rozkazovať nedá. Sám som zbadal, že Milica od neho bočí, bárs dávno vie, že jej je matkou súdený. No, dáme jej po vôli! Tvoj plán, otče, ja síce nebudem verejne napomáhať, lež mu ani prekážky v ceste klásť. Rob, čo za dobré uznáš, lež – na Žižku! – opatrne, aby Valgathovo meno nevyšlo na posmech.“
„Zanechajte, syn môj, lúpežné výpravy; zmierte sa so statočným Huňadom, podrobiac sa mu ako správcovi krajiny, buďte vďačným synom tejto novej vlasti – a verte mi, vaše meno príde k sláve, a nie k posmechu!“
„Ďaleko čiahaš, otče!“ zvolal trochu mrzuto Valgatha, rozdurdený výčitkami starcovými. „Ja som nie lúpežníkom; a čo som dobyl, za to ďakujem môjmu rytierskemu meču. Že sa chcem s Huňadom zmieriť, môžeš badať z posolstva, ktoré som teraz zveril na rozkaz jeho milosti Jiskru Mirkovi Kraskovi. Ostatne čas ukáže budúcnosť. Nemcom, ako vieš, ani sám neverím!“
Po týchto slovách povstal od stola hore, i podajúc Brožkovi ruku, odišiel z teremu von, istotne držať večernú prehliadku nad zámockou posádkou, ktorá sa, ako to trúby a bubny ohlasovali, bola zhromaždila k vojenskej prehliadke na veľkom zámockom dvore.
Otec Brožko zadumal sa nad džbánom, vínom naplneným, kým nepovstal, vytrhnutý z premýšľania šumom otvárajúcich sa dvier z pravej strany, a s milým úsmechom v tvári nepovzniesol nad anjelské hlávky prichádzajúcich žehnajúce ruky.
4. Dva holúbky v klietke
„Ach, otče Brožko, či ste sám?“ dopytovala sa deva Milica, veslujúc po jedálni zvedavým okom, „a môj drahý otec a rytier Krask kdeže sú?“
Miesto odpovede hľadel starec s nevýslovným potešením po krásnych deťoch, ktoré sa v nevinnej dôvere k nemu túlili.
Skutočne, boli to utešené deti!
Milica v hrdých pohyboch tela temer sa podobajúca otcovi Valgathovi, v červenom, zlatom vyšívanom živôtiku, v bielych vlniacich sa šatách a striebornej, drahokamami ozdobenej parte, spod ktorej sa vlnili dlhé gaštanové krúžky vlasov v rozmarnom trasení mala v svojom výzore dač ušľachtilo-hrdinského, ba povieme panensko-mládeneckého. Vysoké, sťa alabaster biele čielko, pod ním dvoje veľkých, čiernych, blýskajúcich sa očiek smelého výrazu, zatienených pruhmi útlych ťahov a taktiež čiernej farby, k tomu rovný noštek útleho tvaru, sťa púčok ružový ústočká, pri ich úsmechu vnútorne lemované slonovými zúbkami, k tomu priezračné, nádychom rannej zory zružovené líčka predstavte si všetko toto, zliate v najpravidelnejších súmeroch v jeden celok utešenej hlávky a máte obraz vidiny a túžob neboráka Mirka, rytiera z Krasku a Tábora i na Drienku.
Želmíra, jej sestra, polovicou veku od Milice mladšia, javila v svojich zovnútorných formách ešte síce detinstvo, ale pri tom všetkom zračil sa v rozvážnom výzore jej modrých očiek, potom v odmeraných pohyboch tela privčasný vývin jej duševných vlôh a vnútorného rázu. Bolo na nej poznať, že jej výchova, zbavená útlocitnej lásky materinskej, vyvinovala jej povahu v docela jednostranných náhľadoch rozumu, bárs srdiečko od prírody nadané ušľachtilou jemnosťou citu – trepotalo sa túžobne po sladunkej náklonnosti k tvoru jej pohlavia, čo sa dalo bezpečne uzavierať z nevysloviteľnej oddanosti naproti jej sestre.
„Drahý, drahušký otče Brožko!“ prerieklo dieťa názvukom utajeného žiaľu, „i ty, zlatá Milica, nechávate malú Želmíru samu, a mne je tak samej smutno, otupno ako našim holúbkom v klietke.“
„Nuž, veď si nebola sama; stará Kudláčka i Sabínka z dediny boli s tebou,“ chlácholila ju Milica a bozkala ju v útle čielko.
„Ach, sestrička, veď vieš, že stará Kudláčka nepočuje a naveky šomre. Sabínka neprišla, bojí sa pred tým dotieravým Kaňúrom, čo i za tebou okom pasie. Rozprávajteže mi, kde ste chodili, čo ste videli, drahý otče Brožko, lebo Milica nič neodpovedá, len vzdychá, až mi srdce puká. Ach, tak som sa o vás bála, i otec sa spytoval, kde ste, a hrešil i vás i Milicu, a hnevlivo zvolal, že on vie, kde ste.“
Milica dupla nôžkou, potom sa začervenajúc vzdychla:
„Nie, nevie, ani nesmie vedieť. Jaj, bože! keby zvedel naše kroky a tajné východy, zhynula by od hanby!“
„Ba vie, všetko vie!“ povedal starec tichým, pevným hlasom.
Deva sa striasla ako osika, keď ju severný vetrík skníše, i s výrazom urazeného citu pozdvihujúc blýskajúce sa čierne oči k starcovi, nevýslovne bôlnožiaľnym tónom riekla:
„A vy, otče Brožko, vy jediný môj dôverník, vy ste ma zradili? A môj otec pozná nočné východy svojej dcéry? A on vie, že sa s nepriateľmi kalicha a českej slávy spolčujem? A on netresce nás oboch, zradcov jeho úmyslov?!“
Starec mraštil i šedivé obrvy i čelo. A vyjasniac trochu velebnú tvár, pozrel zrakom plným lásky a potechy na dievčinu, skúpanú vo farbe hanblivosti a panenského hnevu.
„Upokoj sa, Milica! Láska tvoja k Lackovi Huňadovi má byť stužkou viažúcou v priateľstvo váš a Huňadovský dom, má byť prostriedkom bratského mieru Uhrov a Čechov k založeniu blaha tejto krásnej vlasti. Ha – na svätého Václava! – veľká je úloha tvoja, ty dievka mojej výchovy, ty krásnolepá nádoba mojich čistočlovečenských zámerov! No, zdvihni sa, vyjasni oko a nech sa tvoja panenská hruď vlní pocitom tvojej vznešenej úlohy, majúcej vyprostriedkovať lásku a mier hrdinských národov uhorskej vlasti, a Hospodin buď s tebou!“
Nadšené slová starca neminuli sa v Miliciných ňadrách žiadaným účinkom. Nevysloviteľná vznešenosť preletela deviným výrazne-krásnym obličajom, oči žblnkotali ohňom nebeského nadšenia a celá postava devy vztýčila sa v junónskej[6] hrdosti, povedomá svojho veľkého určenia.
„A
Lacko Huňad – starší syn Jána Hunyadiho, Ladislav. Po otcovej smrti bol veliteľom belehradskej pevnosti. Dostal sa do sporu s Ulrichom Cilleym a dal ho zavraždiť. Držal v zajatí niekoľko týždňov i Ladislava Pohrobka. Toto poníženie a smrť strýca Cilleyho kráľ Ladislav pomstil tým, že dal Ladislava Hunyadiho r. 1457 popraviť a jeho brata Mateja odviedol ako zajatca do Prahy
Junónsky – podľa mena Juno, starorímskej bohyne oblohy, manželstva a rodenia
