srdiečko i vzdialila sa potíšku do jedného kúta teremu, kde nepozorovaná Milicou, ktorá bola zapradená v hlbokom rozhovore so starcom, premýšľala o význame slov, zdelených jej sestrou.
„Nie, nie, otče Brožko, teraz ho vidieť nemôžem, nesmiem!“ šepkala Milica, „ja ľutujem Mirka, uctím ho ako čestného junáckeho rytiera – lež odpusťte, vy to najlepšie znáte, pre koho moje srdce bije. Zruším sľub matke daný, ale mi to Hospodin odpustí; veď som k väčším cieľom určená.“
„Práve preto, Milka, musíš sa otvorene zdôveriť Kraskovi,“ prehováral ju starec presvedčujúcim hlasom. „Jeho srdce síce bude krvácať… lež naučí sa uctiť tvoju povahu, ba šľachetnosť jeho zmýšľania a nezlomná oddanosť k tebe mi podáva nádeju, že pri uskutočňovaní našich vznešených zámerov bude nám pomocným. Poznám ho dôkladne, a ľutujem jeho osud. Ale práve zato je povinnosťou tvojou otvoriť úbohému oči. A k tomu máš dnes najpríhodnejší čas!“
„Dnes, otče?“ dopytovala sa zadivená deva. „Nie, nemožno to; však znáte, že sa dnes vo vašom sprievode zídem s Lackom vo vyšnej jaskyni vašej pustovne.“
„Práve tam,“ určoval pevne Brožko. „On musí byť svedkom vašej schôdzky, by sa nepodvratne presvedčil o nemožnosti uskutočnenia jeho nádeje ohľadom teba, aby videl, že komu sa musí vystúpiť, aby poznal naše vyššie ciele, na oltár ktorých má položiť ľúbosť svoju v zápalnú obeť.“
„Ach, to je strašné, strašné… len dnes nie, otče, pred Lackom nie…“ riekla deva a spínala ruky.
„Čo, Milica! Či je to ten tvoj hrdinský duch?!“ spytoval sa v zadivení starec a nepokojne krútil hlavou. „Ha na svätého Václava – dievča, nechcem, aby som sa mýlil v tebe! Myslíš, že ťa Mirko dnes nepoznal? Darmo si sa zakuklila, tvoje neporovnateľne ohnivé oči ťa prezradili. To som videl z nepokoja Kraskovho. Ľúto mi je šuhaja, ale práve zato, pre vaše obapolné dobro, musí zvedieť svoj osud čím skôr, a síce dnes!“
A nečakajúc odpovede devinej, zavolal Želmírku, pošepol jej niečo a táto sa pobrala von.
Mrkalo.
Ostatné blesky slnka kapali za vrchom, Bankov rečenom, a teremom i celým zámkom rozhostilo sa šero.
I starec, i Milica sedeli mlčky, táto jedine nepokojným zdýmaním ňadier prezradzujúca búriace city svoje, tento zadumane a sám v sebe pohrúžene.
Po malej chvíli vošli do jedálne zámockí sluhovia, i nakládli na veľkom kozube oheň a zapálili voskovice, až sa celá sieň zaligotala a rozjasnila v žltojasnom blesku voskových sviec, ktoré blnkotali v masívnych, dolu z povaliny visiacich kahanoch.
Želmírka sa navrátila, vedúc jednu staruchu, nesúcu v rukách harfu ¦ obľúbený to v tých časiech hudobný nástroj.
„Tu máš harfu, Milica, nezdržuj ma, nestačím počúvať, bárs len na ľavé ucho nepočujem, čo i môj starý vraví, že na obidve. Musím sa ponáhľať do kuchyne. Ach, bože môj, bože, celá ťarcha na mojej hlave; tá háveď by vždy jedla a pila. Nikdy nemám oddychu,“ šomrala starena, a nečakajúc odpovede, ktorú by jednako nebola dopočula, motkala sa von.
Milica vzala harfu a prebehnúc skúsenými prstami po jej ľubozvučných strunách, dala sa do preludovania, až naostatok rozčúlená ľúbeznými tónmi nástroja, cengajúcimi ako strieborné zvonce, dala sa do spevu:
Lieta orol, lieta, za ním lastovička,
smutná je to moja úbohá dušička.
Smutná mi dušička – bo ten orol smelý
len lieta, kým ho šíp zrady neprestrelí.
Kvitne tam von jaro… hájik sa zelená,
či srdiečku môjmu potecha súdená?
Potecha, lásky kvet, ružička ľúbosti!
Ľakám sa ja, ľakám tmavej budúcnosti.
Ach, bože môj, bože, drahá mati moja,
nad mojou nádejou čierne zore stoja.
Čierne zore, čierne, krvou lemované:
Конец ознакомительного фрагмента.
Текст предоставлен ООО «ЛитРес».
Прочитайте эту книгу целиком, купив полную легальную версию на ЛитРес.
Безопасно оплатить книгу можно банковской картой Visa, MasterCard, Maestro, со счета мобильного телефона, с платежного терминала, в салоне МТС или Связной, через PayPal, WebMoney, Яндекс.Деньги, QIWI Кошелек, бонусными картами или другим удобным Вам способом.
