do pravej koľaje. Ženy i dieťaťa bolo mu ľúto; zaplakal nad svojím skutkom; ľutoval ho, no nešiel po ňu, zavolať ju nazad do domu. Sám nevedel, čo, ale čosi mu bránilo. Zostal sám. Nemá mu kto ani navariť ani poriadiť — ako smutno mu doma! Prichlopil dvere a šiel sa zas potešiť, kde bol včera.
Tak trvalo rok — dva. Jano privykol tomuto životu; viac býval v krčme než doma. Prišiel o to máloneveľa, čo mu otec nechal, i nemusel sa trudiť, komu to zas po svojej smrti oddá. V dedine nemal kde hlavy skloniť — pred zimou utiahol sa do pálenice. Tam dostane toho občerstvenia, koľko sa len uráči duši jeho. V jar stratil sa i z pálenice — nezostalo po ňom ani slychu, ani vidu. Bude akiste v Pešti a tam sa niekde potuluje, ak mu pálenka ešte nepostlala.
Zuza bývala u sestry. Keď odučila dieťa, chodila na zárobky. Ale celý život jej už bol zhorčený; jej, potupenej žene i matke. Vyhýbala ľuďom, ako len mohla; urážku i tam videla, kde jej nebolo. Napokon smrť sprostila ju všetkých útrap života. Chlapec zostal pod opaterou totky.
A nemal biedy. Matersky ho riadila, i do školy vyprávala. A chlapec dobre sa učil; bolo znať na ňom, že predsa i v tom nekrásnom tele sídli duša, ako i u ostatných. A toto bolo bohatou potechou starostlivej totke — i odplatou.
Kapitola 2
Ondráš má už dvadsať rokov, ba vyše; totkina nádeja, ktorú hneď od útleho veku jeho prechovávala, že ďalší vývin napraví prírodnú chybu, nesplnila sa. Vady nielen že sa neumenšovaly, ale s roka na rok väčšmi sa tisly na povrch. Jeho telo bolo veľmi slabé, inej práce, okrem pasenia husí, neschopné. Rozsudok ďaleko pokuľhával za vekom — len pamäť a najmä fantázia rozvíjajú sa, a to na ujmu prirodzeného rozsudku a rozumu. Ak rieši niečo, to je vždy detinské. Čo robí, to má i teraz náter chlapčenskosti na sebe. Totka i ľudia nakladajú s mm. dosiaľ ako s nedospelcom. Žije osamotene, bez človeka, bez srdca, ktoré by mu rozumelo. Vrstovníci od malička stránia sa ho — medzi deťmi má ešte najviac známych priateľov. S tými skoro najlepšie vyjde, lebo ony mu cele rozumejú. Často prekvapia ho v kŕdli na poli a on zabáva sa s nimi pri jarčeku. Vodu narazí na žľaby, urobené zo soschnutej kôry, pod ne dá vŕbový prútik, cez ktorý krížom pretiahnuté sú neširoké doštičky — a mlynček už melie. Ak sa dielo zdarí, tlieska s deťmi rukami a výska spolu s nimi. Vie i rozprávočky pekné — deti počúvajú ho so zatajeným dychom. A to púta ho k nim: rád je, že i on má ríšu, v ktorej vládne, s tým väčšou záľubou im rozpráva a deti tým väčšmi ľnú k nemu.
No dnes dáva mlynčeku pokoj. Je sám — a samého zábavka neteší. Dobre mu i ležať, a to na zelenej pažiti. Myseľ jeho lieta bohvie kade. Vidí seba v rytierskych šatách kráčať k zámku na stračej nôžke. Prestoj í boj s drakom, a mačka, jediná obyvateľka zámku, premení sa na kňažnú. Hľa, padá mu vôkol hrdla a prisahá večnú — večnú lásku. Ako by sa neusmieval? Či len on má vyvrhnúť túžby po blahu zo svojej hrude? Usmieva sa, no to nie úsmev, ale úškľabok, zošklivujúci ešte väčšmi jeho tvár.
Na čelo mu sadla mucha; hoci cíti, ako mu po ňom orie, neodháňa jej. Myslí, že dostačí svraštenie a vystretie čela. Mucha poodletí, no o chvíľu sa vráti a opakuje svoje dielo. Ondráš necíti nič — sníva ďalej.
Mucha sadla mu na líce — i cítiť, ako prevŕha sa po riedkom strnisku jeho brady. To ho dopálilo. Vystrie ruku a celou dlaňou prikryje líce. Muchy nedolapil — spasila sa zavčasu. A Ondráš sníva a sníva ďalej a ďalej.
Či dlho ležal a sníval, nezná. Iba vytrhly ho ľahké krôčky — ani tráva neohla sa pod nimi. Ondráš obzrel by sa, kto to, no ťažko zdvihnúť hlavu. Akiste nejaký chlapec ide — o mlynček. Dnes mohol veru len doma ostať. Ondráš nebude robiť mlynčeka, čo by to bol hneď chlapec richtárov. Veď tá kňažná tak pekne sa mu usmieva! Čo je desať mlynov — nie mlynčekov, ale mlynov oproti tomu úsmevu!
Kroky zaznievaly smerom k nemu. Ondráš zažmúril oči; tváril sa, že spí. Cez viečka navlas pootvorené v neurčitých kontúrach videl postavu — no nie detskú. To je väčšie čosi. Hľa, zhýba sa nad neho, i počuť mäkký, tichý hlas: „Ondráš, Ondráš í“
Otvoril oči, ba vytreštil ich. Ten hlas — oj, ten hlas! Ani princeznin! „A si to ty, Zuzka?“
Strojná hlavička prikývla mu — hlava Zuzky Bežanovie. Ondráš prižmúril oči — žiara toľkej krásy oslňovala ho. A nie div. Jej tvár jasná, červená ako ruža, keď slnce jej lístky ohreje. Dvoje belasých očú — ako by ta kus oblohy vložil — zádumčivo hľadelo na Ondráša. Červené pery odokrývaly dva rady bielych perál. Ondrášovi zas prišla na um princezná. Ani tá nebola krajšia, iba že šaty mala s hviezdičkami. Ale ani Zuzkine nie sú špatnejšie. Červená šatka na hrdle so strapcami dodáva jej pôvabnosti spolu s bielymi nadurenými rukávmi jej oplecka. A okrúhle rameno ako by vyrástlo bolo z bielych záhybov rukáva. Ondráš vytreštenými očami hľadel na milý zjav; myslel, že je ešte pred stračím zámkom.
Zuzka, nebadajúc, čo sa s nim deje, rezko ponúkla ho:
„No, vstaň chytro a jedz!“ „Aha — aha!“
Len teraz sa dovtípil, že to nie kňažná, ale Zuzka. Ona neprišla, aby ho vôkol hrdla objala a do stračieho zámku voviedla, ale doniesla mu jesť. Mal vyjednané od mladých husí po groši a od starýg po dva — pritom, kým paša trvá, chovu z dom‘ do domu. Dnes chová sa u Bežanov, Zuzka mu priniesla obed.
Keď jesť, nuž — jesť. Tvár prestala mu žiariť, zatiahla sa, ako keď popred mesiac prejde ľahký oblak. Chytil dvojačky, hodiac na ich obsah skúmavý pohľad. Nepotešilo ho. Prečo neprišla Zuzka s prázdnou rukou a takým srdcom k nemu ako oná princezná? Prečo?
„A čo ti je tak nahlo?“ spýtal sa chladným hlasom, bez nadšenia pozrúc na ňu. „Vidíš, čo je teraz!“
A podvihla v ruke pokovaný kosák, ukážuc ním protiležiaci bok, posiaty žencami. „Aha... i ty ideš... mhm, mhm!“ A chytro ukladal lyžku za lyžkou, že z dvojačiek úvalom ubývalo. Celý sa oddal dielu, na Zuzku ani nepozrel. Bolo znať na ňom, že neje len mechanicky, z obyčaje, ale celou dušou mešká pri diele. Vyprázdnené dvojačky zaviazal do šatky a podal ich Zuzke.
„Na! Už sú prázdne — a choď!“ A utrel si rukávom ústa. Zuzka zbadala na ňom premenu, no nemohla si ju vysvetliť. Teraz tak chladno hľadí, a pred chvíľkou mala sa roztopiť pod žiarou jeho oka. Záhadu nechcela nerozriešenou nechať, Začala okľukou:
„Azda sa hneváš? Akiste obed nebol dobrý. Vieš, teraz pri robotách — musíš niečo i prepáčiť.“
„No veru — obed! Najedol som sa potiaľto!“
A preložil palec krížom cez hrdlo. Vidno, že nekládol váhu na to, aké je jedlo, ale či ho je dosť.
„A predsa sa čosi hneváš.“ „Ja? Ach, ja sa veru — nehnevám.“ Bolo poznať, že váhal tak určite upierať. Zuzku čosi hnalo vopred, nebola spokojná s výsledkom; nevedela, prečo zmenil svoje držanie. Mrzelo ju trochu i to, že tento bedár nekorí sa jej, ale vymyká sa z kruhu, v ktorom ona pôsobila prvej naň.
„Nuž dobre, keď sa nehneváš — už ťa rada. Nafúkaných ľudí nerada vidím, lebo hneď chodia ako sud, keď im
