prsť.
Ondráša to pohlo. „Princezná je — princezná! Veru, princezná.“ Zajasal v duchu a podišiel k nej,
„Nuž mrzí ťa to, mrzí? Azda väčšmi by ťa mrzelo, keby Jano Dúbravovie neozrel sa o teba.“
Z jej očú šľahol plameň nenávisti na husára. Jej hlas zostril sa a pohnutím sa triasol:
„Ten? Pre mňa môže — budem mať preto ľahkú hlavu.“
„Azda ste sa pohnevali?“
Husár pootvoril ústa, čakajúc odpoveď. Zuzka namáhala sa tvrdým hlasom odpovedať, nadarmo. Ticho, skoro žiaľno prisvedčila.
„Rozišli sme sa — nadobre.“
Utajený vzdych vydral sa jej z úst. Ondráš to pobadal. Bol rozochvený slasťou, že srdce dievčaťa otvára sa mu pomaly, záhyb za záhybom. Dôverne, úprimne pohliadol jej v tvár.
„Neželej si, že ťa nevezme. Nebol by ťa ani hoden. Takej veru nikdy nedostane, a čo nohy po kolená zoderie.“
Zuzke milé bolo počuť o sebe chválu, čo hneď z úst husárových. Nech tečie voda akými chce rúrami, len nech je čistá. Nech chváli kto chce, len nech chváli. Polichotila jej to — chcela ešte viac počuť.
„Predo mnou hovoríš — ale potom! On tiež tak hovorieval...“ a mimovoľne vzdychla.
Upadla v predošlý bolestný tón. Ondráš videl, že jej srdce puká — zamrzelo ho to.
„A ty si želieš za ním? Neželej ty nič!“
Zuzke zaťal do živého, rana zakrvácala.
„Ako by neželela: mňa opustil — má druhú.“
Husárove líca zahorely. Už bol v jej moci. S nadšením vykríkol:
„Neboj sa — ja ťa neopustím! Vieš, koľko ráz pošepol som ti v škole, keď si nevedela? Len tebe som pošepol; ty si bola zo všetkých najlepšia a rád som ťa videl. Raz ma i ubili preto...“
Už oddávna nepocítil, že by mu bola krv tak bystro prúdila ako teraz. Hej — bol veru na väčšom úpeku, než kým ležal na slnci. Dievča usmialo sa mu a on už bol unesený tým úsmevom. Vo vrchnej gambe pocítil trhanie.
„Však pamätáš? A ty si tiež potom bočila — ani čo by sme sa neboli nikdy videli. A keď si sa sňala s tým Dúbravovie — to ma tak mrzelo! No, ale je už aspoň dobre.“
Zuzka dosiahla svoj cieľ: husár bol podmanený. Ale ona chcela sa pokochať vo svojom víťazstve. Čosi hnalo ju ďalej, len ďalej.
„Nuž a čo teraz?“
Ondráša otázka zarazila. Nechápal, ako sa nemôže dovtípiť.
„Teraz? Dopasiem a — soberieme sa. Pôjdeme pekne do fary, ohlášky sa napíšu. O katechizmus sa neboj — ja zodpoviem i za teba. A bude nám celý svet závidieť.“
Zuzka bola zas veselá — dobrá vôľa vrátila sa jej, Ondráš to vysvetľoval tým, že sa jej zapáčily jeho reči. No ona chcela si ešte zahrať s ním.
„A jesť — čo budeme jesť?“
„Jesť? Niečo len vypasiem — to nám bude dosť“
„Ale si moc prepásol. Koľko ti chýba husí?“
„Ani jedna. Uver: ani jedna.“
A položil si na prsia dlaň.
„A Fialovie hus — kde sa dela? Tebe dávajú vinu, aj Rúbalovci žalujú sa na teba.“
Husár počúval bez slova — potom sa dobrácky usmial.
„Fialovie hus! Keď zašla do hory. Bolo jej ta nechodiť — mohla už mať rozum! A Rúbalovie prišla domov — to viem zjavne. Videl som ju, ako cestou zametala. Ale musela im zo dvora ujsť — nebolo jej nikdy dosť. Zašla niekde do sadu — otrovili ju. A teraz na mňa zvaľujú.“
„Nuž jesť by už len bolo čo, ale kde bývať?“
„No, veru! U totky, tam je hodná komora. Bude nám dobre.“
„Ja — ale ja nechcem sa po cudzích domoch potulovať. Ja sa chcem len svojho držať.“
„Dobre — vystavím... malý domček.“
„A v čom pôjdeš na sobáš?“
„V čom? Mám v čom.“
A husár obzeral svoje šaty, ktoré ani zanova nezodpovedaly lenovskému kroju: boly cele také, ako čo chlapcom v desiatom roku šijú — lenže zafarbené. I to na kolene bola veľká trhlina.
„Musíš mať háby ako iní mládenci.“
„Dá mi ušiť totka — keď dopasiem. Povedala, že mi kúpi i kožuštek.“
„Ale peniaze musíš mať na živnosť. Ha-ha-ha!“
Zuzka, zasmiala sa na jeho rozpakoch, že ho vohnala tak do úzkeho, i pobrala sa preč.
„Ty — neutekaj! Pozajtre je sobota, prídem si po pero.“
„Nie — pozajtre nie. Veď ti ja poviem, keď budeš mať prísť. Ešte nechtík nekvitne. Vieš?“
Ondráš sa uspokojil.
„Dobre, dobre!“
„Zuzka, strmým krokom odišla. Ondráš dlho pozeral za ňou — páčila sa mu.
„Hm... bude z nej žena! Dobrá robotnica. Chôdzu má ani granatier — nám dvom bude svedčať. A Dúbravovie — ale čo, ten jej je nie hoden! A ona sa mi prizná... hm, hm...“
A husár do večera nerozmýšľal o inom, len o princeznej, ktorú už našiel — ale v skutočnosti. Zámok na stračej nôžke nekrúti sa už, zastal. Nebolo mu treba ani dupnúť naň.
Kapitola 3
Husárova totka bývala v poriadnom domčeku prostred dediny. Je už vdova, a to pobožná vdova. Nezameškala by jednej nedele, a čo by mala kolenačky ísť. A to jej dodáva v obci veľkej vážnosti, lebo ona i robí tak, ako i hovorí. Neopustí núdzneho, a čo by sama sebe mala utrhnúť. Ale zato prezrie svojím skúmavým okom každého žobráka, a ak vidí, že je ešte schopný práce, nedá mu nič, len obleje ho ešte takou vriacou polievkou jazykovou, že žobrák ani nevie, na ktorú nohu stúpiť, idúc z jej dvora. A to vo všetkom je takáto akurátna, vysoko stojí nad všetkými ženami v Lenovci. Ľudia uznávajú jej nadvládu a chránia sa jej jazyka. Z úcty volajú ju v celej dedine totkou.
Len vo svojom vlastnom dome nemôže nič vykonať.
