MU!"
Caitlin s hrôzou v očiach ustúpila o niekoľko krokov späť.
Konečne pribehli štyria strážnici aby roztrhli dvoch krvou zaliatych bitkárov. Zdalo sa, že s tým nijako zvlášť neponáhľali.
Keď Caitlin dostala svoje jedlo, rozhliadla sa po miestnosti v nádeji, že niekde uvidí Jonaha. Ten ale nebol nikde v dohľade.
Prechádzala chodbičkou okolo stolov, ktoré boli plne obsadené študentmi. Sem tam bolo niekoľko prázdnych miest, ale žiadne z nich nepôsobilo príliš lákavo, pretože boli vždy priamo pri veľkých a hlučných skupinkách priateľov.
Nakoniec sa usadila pri prázdnom stole až úplne na konci jedálne. Na vzdialenom konci toho stola sedel iba jediný človek. Malý, krehký čínsky chlapec v chudobnom oblečení s hlavou neustále sklonenou nad jedlom.
Cítila sa osamelo. Pozrela sa na svoj telefón, aby skontrolovala, čo je nové. Na Facebooku mala pár nových správ od spolužiakov z predchádzajúceho mesta. Boli zvedaví, ako sa jej na novom mieste páči. Nejako sa ale necítila, že by práve na toto chcela odpovedať. Boli zrazu tak vzdialení.
Caitlin stále ešte cítila nevoľnosť z nervozity, ktorú mala vždy prvý deň na novom mieste, a tak skoro nič nezjedla. Namiesto toho sa rozhodla myslieť na niečo iné. Zavrela oči a predstavila si ich nový byt na piatom poschodí špinavého domu bez výťahu, na 132. ulici. Jej nevoľnosť sa tým ale ešte zhoršila. Zhlboka dýchala a snažila sa myslieť na niečo pekné, na čokoľvek pekného, čo vo svojom živote mala.
Jej malý brat. Sam. Štrnásťročný, ktorý sa ale správal, ako by mu bolo dvadsať. Zdalo sa, že si Sam nikdy poriadne neuvedomil, že je mladší a vždy sa správal ako jej starší brat. Všetko to večné sťahovanie, potom čo ich otec opustil a zostali len s matkou, Samovu povahu to len a len zatvrdilo. Tiež ale videla, že sa ho ich situácia dotýka a že začína byť čím ďalej uzavretejší. Keď sa potom začal v škole dostávať do častých bitiek, nebola vlastne ani veľmi prekvapená. Naopak sa bála, že to môže byť časom ešte horšie.
Keď ale prišlo na Caitlin, Sam ju bezmedzne miloval. A ona jeho. Bol jediný človek, ktorý s ňou zostával stále, a na ktorého sa mohla spoľahnúť. Zdalo sa, že v jeho drsnom svete predsa len zostalo jedno mäkké miestečko a to patrilo jej. Urobila by čokoľvek, aby ho ochránila od všetkého zlého.
"Caitlin?"
Nadskočila.
S podnosom v jednej ruke a puzdrom na husle v druhej, pred ňou stál Jonah.
"Nevadí ti, keď sa pridám?"
"Áno … teda nie, " povedala zaskočene.
Idiot, pomyslela si. Prestaň sa správať tak vyľakane.
Jonah po nej strelil tým svojím úsmevom a potom si sadol oproti. Sedel vzpriamene s perfektne rovným chrbtom. Opatrne položil puzdro s husľami vedľa seba. Potom sa usporiadane pustil do jedla. Bolo na ňom niečo zvláštne, niečo, čo nedokázala tak úplne pomenovať. Bol iný než ktokoľvek, koho predtým stretla. Pôsobil, ako by bol z iného storočia. A ani trošičku sa na toto miesto nehodil.
"Ako to ide v tvoj prvý deň?" Spýtal sa.
"Nie tak, ako by som si priala."
"Myslím, že viem, čo myslíš," povedal.
"To sú husle?"
Hlavou kývla smerom k jeho puzdru. Držal si ho neustále blízko pri tele, jednu ruku takmer stále položenú na ňom, akoby sa bál, že by mu ho niekto mohol ukradnúť.
"Vlastne je to viola. Je len o trochu väčšia ako husle, ale má úplne iný zvuk. Oveľa mäkší."
Violu nikdy predtým nevidela a priala si, aby ju vybral z puzdra a ukázal jej, ako vyzerá. Ale on sa k tomu evidentne nechystal a Caitlin nechcela byť dotieravá. Neustále mal na puzdre položenú ruku a chránil ho, akoby to bola nejaká veľmi osobná vec.
"Cvičíš často?"
Jonah pokrčil ramenami. "Pár hodín denne," povedal, ako by sa nechumelilo.
"Pár hodín!? Musíš byť skvelý!
"Znovu len pokrčil plecami. "Myslím, že som OK. Veľa hráčov je lepších ako ja. Ale napriek tomu dúfam, že je to môj lístok preč z tohto miesta."
"Vždy som chcela hrať na piano, " povedala Caitlin.
"A prečo nehráš?"
Už už chcela povedať, nikdy som žiadne nemala, ale potom sa zarazila. Namiesto toho len pokrčila plecami a sklonila zrak k jedlu na stole.
"Nepotrebuješ na to vlastné piano," povedal Jonah.
Začudovane sa na neho pozrela, pretože to bolo ako keby jej čítal myšlienky.
"Máme tu v škole skúšobňu. Zo všetkého zlého, čo tu je, je aspoň táto jedna vec dobrá. Dajú ti tam lekcie zadarmo. Jediné, čo pre to musíš urobiť, je zapísať sa na hodinu.
"Caitlinine oči sa rozšírili. "Vážne?"
"Pred vchodom do hudobnej skúšobne je papier, kde sa môžeš prihlásiť. Pýtaj sa po pani Lennox. A povedz jej, že si moja kamarátka."
Kamarátka. Caitlin sa páčilo ako to slovo znie. Páčilo sa jej, že to povedal.
Široko sa usmiala. Pohľady sa opäť na moment stretli.
Keď sa pozerala do jeho žiarivých, zelených očí, mala pocit, že sa ho musí opýtať na milión ďalších otázok: Máš priateľku? Prečo si tak milý? To sa ti vážne páčim?
Namiesto toho sa ale zahryzla do jazyka a nepovedala nič.
V obave, že ich spoločný čas utečie príliš rýchlo, teraz horúčkovito premýšľala, na čo sa ho ešte opýtať, aby predĺžila ich konverzáciu. Chcela prísť na niečo, čím by sa uistila, že sa spolu zase znovu uvidia nabudúce a že o to obaja stoja. Lenže bola nervózna a nič jej nenapadalo.
Nakoniec sa konečne nadýchla a otvorila ústa, ale presne v ten moment začalo zvoniť.
Miestnosť vybuchla novým ruchom odsúvaných stoličiek a aj Jonah sa postavil a vzal do svojej ruky puzdro s violou.
"Idem neskoro, " povedal a zbieral zo stola podnos.
Potom pozrel na ten jej. "Môžem ho vziať tiež?"
Pozrela sa na stôl a uvedomila si, že na podnos úplne zabudla. Potom pokrútila hlavou.
"OK," odpovedal.
Chvíľu stál a zrazu pôsobil nesmelo. Zdalo sa, že nevie čo povedať.
"No … tak zase nabudúce."
"Uvidíme sa," odpovedala hlúpo takmer šeptom.
Keď mala Caitlin svoj prvý deň v novej
