Ak čítate túto knihu, ale nezakúpili ste si ju, alebo nebola zakúpená iba pre Vaše použitie, vráťte ju prosím a kúpte si svoju vlastnú kópiu. Ďakujeme, že rešpektujete usilovnú prácu, ktorú autorka na vznik tohto titulu musela vynaložiť.
Obsah tejto knihy je fiktívny. Mená, osobnostné charakteristiky, organizácie, miesta, udalosti a konflikty sú bezo zvyšku produktom autorkinej predstavivosti, alebo je ich použitie fiktívne. Akákoľvek podobnosť so skutočnými osobami, či už živými alebo mŕtvymi, je čisto náhodná.
Jacket image Copyright Bilibin Maksym, v licenci Shutterstock.com.
OBSAH
“Je to, čo vidím pred sebou, snaď dýka?
A rúčkou ku mne? Poď bližšie, nech ťa zovriem.
Nie, nemám ťa. A predsa ťa vidím stále.”
—William Shakespeare, Macbeth
(preklad Martin Hilský, 2002)
KAPITOLA PRVÁ
Kráľ MacGil sa dotackal do svojej komnaty. Na hodoch, ktoré sa onoho večera odohrali, toho vypil až príliš veľa, a teraz sa s ním točil celý svet dokola a hlava pulzovala bolesťou. Akási žena, ktorú nepoznal, sa ho držala za rameno a napoly rozhalená ho so smiechom viedla k jeho posteli. Dvaja sluhovia sa potichúčky vytratili na chodbu a nehlučne za sebou zavreli dvere.
MacGil nevedel, kde sa teraz nachádza jeho kráľovná a popravde ho to celý večer ani veľmi nezaujímalo. Málokedy už teraz zostávali cez noc v jednej spálni. Oveľa častejšie sa kráľovná vytratila do svojich vlastných komnát, obzvlášť v dňoch, keď sa konali hostiny či iné oslavy, a jedlo a pitie sa preťahovalo dlho do noci. Kráľovná dobre vedela o drobných prehreškoch svojho manžela, ale zdalo sa, že ju to ani príliš neťaží. Koniec koncov, bol to kráľ a MacGilovkí králi boli vždy známi svojou náruživosťou.
Keď ale zamierili k posteli, miestnosť sa s MacGilom zatočila tak silno, že od seba ženu z ničoho nič znechutene odstrčil. Zrazu nemal na tieto veci ani pomyslenie.
"Nechaj ma!" Rozkázal a ukázal jej, aby odišla.
Neviestka zostala chvíľu zaskočene stáť, keď tu do miestnosti znovu vstúpili sluhovia, každý ju uchopil za jednu ruku a odvádzali ju preč. Snažila sa protestovať, ale jej hlas čoskoro zanikol za znovu zatvorenými dverami.
MacGil sa posadil na roh svojej postele a zložil si hlavu do dlaní. Jemnou masážou spánkov sa snažil vyhnať z hlavy tú hroznú alkoholickú bolesť. Bolo nezvyčajné, že ho rozbolela hlava už takto skoro, ešte predtým, ako mohla vôbec nastúpiť skutočná opilosť. Ten večer bol ale celý zvláštny. A zmenil sa tak náhle. Hody prebiehali výborne, doprial si skvelého jedla a zapíjal ho silným vínom, lenže potom sa objavil ten chlapec, Thor, a všetko pokazil. Najskôr obťažoval s tým svojim bláznivým snom a potom mal tú drzosť, aby mu vyrazil pohár z rúk.
Potom sa na scéne objavil ten pes, aby sa vzápätí zrútil k zemi mŕtvy. Od toho momentu bol MacGil ako vymenený. Zasiahlo ho to ako rana bojovým kladivom: niekto sa ho pokúsil otráviť. Spáchať naňho atentát. Bolo ťažké si to pripustiť. Niekto sa musel prešmyknúť cez jeho stráže aj ochutnávača. Od smrti ho delilo len niekoľko málo okamihov a to uvedomenie s ním otriaslo viac, než by bol čakal.
Spomenul si, že nechal Thora uvrhnúť do väzenia a znova premýšľal, či to bol vážne dobrý nápad. Ten chlapec by, na jednej strane, nemohol tušiť, že je v pohári jed, keby v tom sám nemal prsty, keby v tom nebol nejakým spôsobom zapletený. Na druhej strane ale vedel, že Thor má isté zvláštne schopnosti - vlastne veľmi zvláštne - a možno predsa len mohol hovoriť pravdu. Možno celú scénu skutočne predtým videl vo svojom sne. Možno, že Thor v skutočnosti zachránil MacGilovi život a ten potom poslal do väzenia toho jediného, kto mu bol skutočne oddaný.
MacGilova hlava sa roztepala novou bolesťou. Sedel, trel si dlaňami svoje zvrásnené čelo a snažil sa celému problému prísť na kĺb. Lenže toho už vypil príliš veľa, aby teraz dokázal jasne premýšľať, jeho myšlienky rýchlo prekrývali jedna druhú. Teraz sa nedokázal sústrediť na riešenie žiadneho problému. Navyše bola horúca letná noc, jeho telo bolo rozohriate z nadmiery jedla a pitia. Cítil, že sa silne potí.
Pretiahol
