oblečie mikinu. Postaví sa za dvere kuchyne, do takej polohy, aby mohol pozerať do záhrady, bez toho, aby ho niekto videl. Vo vnútri kôlne vidí slabý záblesk. Rozhodne sa, že vyjde z domu cez vedľajšie dvere a okolo domu prejde až za plot, ktorý ohradzuje záhradu. Tak by sa mal dostať za kôlňu bez toho, aby ho niekto videl. Pri východe z kôlne bude potom striehnuť na votrelca. A už nech je to ktokoľvek, dá mu takú príučku, že ho navždy prejde chuť hrabať sa v cudzích veciach. So stiahnutým žalúdkom prebehne tých tridsať metrov, čo ho delia od plotu. Myslí pri tom na všetky tie čudné veci, čo sa prihodili v posledných dňoch. Niekoľkokrát si v duchu zopakuje, že musí byť veľmi opatrný. Keď príde ku kôlni, prilepí sa k jednej z bočných stien a trpezlivo čaká. Krátko po tom sa dvere otvoria a pomaly z nich vystúpi akýsi tieň. James naň skočí a chytí ho za ramená. Zrazí ho k zemi, imobilizuje ho a prekríži mu ruky za chrbtom, ako vtedy keď niekoho zatýka. A ešte predtým, než sa tieň pokúsi o akýkoľvek pohyb, sadne si na jeho chrbát.
„Ani to neskúšaj“ zakričí mu do ucha. Potom zdvihne ruku, aby ho rukoväťou pištole udrel do ramena. Nech vidí kto tu je pánom. V tej chvíli by mal votrelec, vystrašený a zrazený na zem povedať, čo robil tam vo vnútri, bez toho, aby kládol odpor a vymýšľal si . Keď však pohne rukou aby ho udrel, odrazu sa zastaví. Ako by sa mu náhle v hlave rozsvietila nejaká žiarovka. Keď sa priblížil k uchu votrelca, mal pocit, že ho pozná. Neurčitý závan známej vône, aj keď takmer úplne prekrytý pachom potu, v ňom znovu vzbudí známy pocit. Navyše, uvedomí si, že keď ho zozadu chytil za pás, narazil na čosi mäkké, niečo čo veľmi pripomínalo prsia.
„James, zastav sa preboha!“ skríkne Helen ustrašene.
„Helen? Čo tu robíš?“ povie on rozpačito a uvoľní natiahnutú ruku.
„Nechceš ma pustiť? Bolí ma to!“
James uvoľní zovretie a odtiahne sa na bok. Ona sa zodvihne, pošúcha si bolestivé zápästie a škaredo sa naňho pozrie.
„Ako som mohol vedieť, že si to ty?“ pýta sa, aby sa ospravedlnil. „Ešte šťastie, že som ťa v poslednej chvíli spoznal. Inak neviem čo by som ti urobil... V poslednom čase sa dejú veľmi čudné veci.“
„To mi vravíš ty?“
„Prečo, čo sa stalo tebe?“
„Asi by som ti skôr vedela povedať, čo sa nestalo.“
„Najprv mi vysvetli, prečo si sa prišla prehrabávať v mojej kôlni v túto nočnú dobu,“ spýta sa znovu.
„Harry ti ešte nepovedal nič o svojom úteku?“
„Nenazval by som to takto. Ešte neviem čo sa stalo, ale už som si viac ako istý, že sa nejednalo o útek. A vôbec, prečo sa ma na to pýtaš?“ Čo také dôležité, čo sa týka môjho syna ťa priviedlo až sem uprostred noci?“
„Nič, možno som len paranoická. A teraz je už neskoro ...bude lepšie, ak sa o tom porozprávame zajtra ráno v kancelárii. Teraz by som mala byť na stráži na policajnej stanici. A ty v posteli so svojou ženou“ povie a zberá sa na odchod.
„Počkaj chvíľku! Eve ma v ušiach zátky a určite bude spať ešte ďalšie štyri hodiny. A pokiaľ ide o paranoju, ja si to isté opakujem už od rána.“
„Musím sa vrátiť na stanicu“ trvá na svojom Helen, krútiac nie veľmi presvedčivo hlavou. Ešte stále nie je rozhodnutá, či mu má povedať o tých dvoch mŕtvolách a o ich pravdepodobnom spojení s Harryho bicyklom, alebo nie. Ale, na druhej strane vie, že keby to teraz neurobila, musela by mu to aj tak rozpovedať o niekoľko hodín v kancelárii.
„Buď pokojná. Čo sa už len teraz môže stať na policajnej stanici? Tam sa nikdy nič nedeje.“
„Myslíš? Tak počúvaj teda, čo sa stalo dnes“ odpovie ona. Potom mu vyrozpráva všetko a keď skončí, všimne si, že James na ňu hľadí, ako na marťana. „Vravíš, že tu v lese, hneď za mojim domom, sa našli dve mŕtvoly v aute, a že všetci tí ľudia, čo sa tu potĺkali a hľadali Harryho, ich nevideli? Okrem toho, ak tomu dobre rozumiem, myslíš si, že tie dve mŕtvoly majú niečo spoločné s dočasným zmiznutím môjho syna?“
Helen s istotou prikývne.
„Vieš, že pred chvíľou si mala pravdu, keď si povedala, že začínaš byť paranoická,“ povie James a všimne si znaky únavy na jej tvári.
„Tak sa poď pozrieť“ navrhne mu ona. Otvorí kôlňu a ukáže na bicykel.
„To je neuveriteľné… musím to všetko povedať Eve, možno mi aspoň tentoraz dá za pravdu“ povie James, keď pozerá na fosforeskujúci korman.
„Nie, nerob to!“ povie Helen s vervou, ktorá sa Jamesovi zdá prehnaná.
„Ale prečo? Prečo by som nemal povedať mojej žene čo sa deje?“
„Neviem, ale myslím, že zatiaľ bude lepšie, keď nikomu nič nepovieme ... nazvi to ženskou intuíciou,“ vyhovorila sa, aby rozptýlila jeho obavy. James sa znovu pustí do skúmania svietiaceho prášku. Natiahne váhavo ruku, aby sa ho dotkol. Ona mu ju však prudko odtiahne. Zamračí sa, pretože Helen teraz začína byť naozaj čudná. Na jeho zamračený pohľad odpovie povzdychom a rozviaže si obväz na prste, aby mu ukázala nekrózu.
„Včera večer som sa snažila odstrániť ten prášok týmto prstom“ vysvetlí mu.
„Sakra, musíš ho okamžite niekomu ukázať.“
„Prst môže počkať, teraz musím myslieť na dôležitejšie veci,“ odpovie Helen a pokrčí plecami.
„Myslím to vážne“ trvá na svojom James a ďalej sa na ňu pochybovačne pozerá, až má dojem, že sa naozaj obáva o jej duševnú rovnováhu.
„V poriadku, ukážem ho niekomu čo najskôr“ sľúbi aby ho ukľudnila. „Ty zatiaľ niekam skry ten bicykel. Radšej nech sa k nemu Harry zatiaľ nepribližuje.“
„Máš pravdu, pôjdem ho hneď skryť do lesa. Ak by ho hľadal, tak poviem, že ho ukradli.“
„Chudák Harry... najprv tá hrozná skúsenosť, potom bicykel...“ vraví Helen.
!...A nakoniec Toby“ dodá on.
„Prečo, čo teraz vytrelil?“ pýta sa ho zvedavo ona. Teraz príde rad na to, aby aj James porozprával, čo nové sa udialo.
„Zdá sa to byť všetko také absurdné...“ komentuje Helen na konci jeho rozprávania.
„Veď práve...“ vraví James a naťahuje si záhradnícke rukavice. Vytlačí vonku mountain bike a vydá sa smerom hore, na cestu, ktorá vedie k lesu. Ona ho nasleduje.
„Tak to by sme mali. Môžeš si byť istá, že tu ho nik nenájde“ vyhlási James spokojne a dá si dolu rukavice. „Už je neskoro, je čas ísť spať,“ dodá.
„Hej, myslím, že máš pravdu“ prisvedčí
