budeme navždy spolu“ prizná sa Helen.
„ Aj ja som si to často myslel. Niekedy som si dokonca myslel, že by som si ťa jedného dňa zobral,“odpovie James a díva sa na svoje topánky.
„Hej, ale nikdy si mi to nenavrhol“! Vyčíta mu ona a predstiera, že je urazená.
„Samozrejme, keď som sa konečne rozhodol, ty si si našla toho štramáka povie James.
„To bolo len preto, aby si žiarlil. A ty si sa hneď šiel utešovať k tej fiflene.
„Tá fiflena je teraz moja manželka, nedovolím ti takto o nej hovoriť!“ vtipkuje. Potom sa znovu obaja smejú.
„James, čo sa to deje?“ Tu bolo vždy všetko také pokojné a život taký jednoduchý...“ rozsmúti sa ihneď potom.
„Le pánboh vie, ako by som to chcel aj ja vedieť...“ odpovie on. Závan vetra mu donesie jej vôňu a on na chvíľu pocíti zármutok. Rozmýšľa nad tým, aký by bol ich život, ak by sa boli skutočne zobrali. Ale hneď potom si povie, že tak by určite nemal Harryho a to mu stačí, aby okamžite zavrhol tú myšlienku.
„Ideme sa pozrieť?“ navrhne jej.
„Na čo?“
„Nepredstieraj, že si spadla z oblakov. Dobre viem, že aj ty o tom uvažuješ“ odpovie James a ukáže na vrchol kopca. Ona však váha.
„Sľubujem ti, že sa len pozrieme. Ja to využijem, aby som zobral Harryho udicu. Strihneme to cez les a za desať minút sme na mieste. A potom máme baterky a pištole, nemáme sa čoho báť.“
„Neviem...“
„Ale prosím ťa. Aj z kilometra je vidieť, že aj ty umieraš od zvedavosti“, vraví James.
Keď doktor Hope opustil miestnosť, prezident si položil lakte na stôl, bradu si oprel o dlane a v tichosti začal premýšľať. Občas sa pozrel na Rossa a Kowalského, ako keby z ich očí mohol vyčítať odpoveď na svoju zmätenosť. Aj ich viditeľne zožierala úzkosť. Za pár minút sa v duchu aspoň tisíckrát sám seba spýtal, či je naozaj možné, že z jedného dňa na druhý nastane taká katastrofa, že jedným šmahom zmetie celé ľudstvo z povrchu Zeme. Tá istá desivá otázka sa niekoľkokrát vynorila aj v mysli jeho spolupracovníkov. Tí si naďalej vymieňali zmätené pohľady. Premýšľal nad tým, či má túto správu zverejniť, alebo bude lepšie ak si ju nechá pre seba. Bol si istý, že Hope to neurobil, pretože si bol vedomý toho, že takáto správa by vyvolala paniku v celom svete. A to by malo negatívne dôsledky, ktoré je možné ľahko predvídať. Rozhodne sa teda, že ani on nebude správu publikovať. Ale takisto si povie, že nebude vyčkávať so založenými rukami ako sa veci vyvinú. Bol zvyknutý nikdy sa nevzdávať, pretože vyrástol na ulici, a prvé čo ho život na ulici naučil bolo, že ak niečo chceš, musíš si to vybojovať. Nech už sa jedná o čokoľvek.
„Nájdite mi ihneď profesora Hamiltona, chcem ho tu mať zajtra ráno do desiatej hodiny,“ nariadil zrazu svojim mužom, aby sa odreagoval od tej horúčkovitej duševnej aktivity. Vedel, že ak by mal doktor Hope pravdu, profesor Hamilton by bol jeho poslednou nádejou, jediným človekom, ktorý by mohol odvrátiť katastrofu, alebo sa pokúsiť aspoň obmedziť škody.
„Ste si istý, pán prezident?“ Ak sa dobre pamätáte, posledný krát, keď ste ho stretli mali ste dojem, že to nemá v hlave celkom v poriadku.“ namieta Ross, nepresvedčivo.
„Prečo? Máte azda pocit, že táto vec je pre ľudí, ktorí to majú v hlave v poriadku? Nemáme veľa času a nemáme inú možnosť. Nepočuli ste, čo povedal doktor Hope?“ vraví prezident. „A rýchlo ma spojte aj s doktorkou Abel Parker. Musím s ňou čo najskôr hovoriť, aspoň telefonicky,“ dodá.
„Hneď sa dáme do práce“ odpovie Ross a zdvihne sa.
„Samozrejme nemusím vám hovoriť, že k tomuto stretnutiu nikdy nedošlo“ upresnil prezident, zatiaľ čo tí dvaja sa chystali opustiť miestnosť.
„Len sa mrkneme“ vyjednáva Helen, keď prídu na miesto. „Ok, len sa mrkneme“ súhlasí James a zdvihne žltú pásku ohraničujúcu miesto, aby mohla vojsť. Keď vojdú, svietia si baterkami, náhodne, sem a tam, lebo ani nevedia, čo vlastne hľadajú. James sa rozhodne ísť najprv po udicu. Poberie sa k potoku, na miesto, kde ju jeho syn zvyčajne staval. Nájde ju a všimne si, že tiež vyžaruje tú modrú žiaru. Navlečie si rukavice, opatrne chytí udicu a prekvapene sa pozrie na vlasec.
„Helen, poď sa pozrieť!“ zavolá hlasno po chvíli.
„Psst! Chceš, aby nás bolo počuť až do Hancocku?“ vyhreší ho a dobehne k nemu. „Fuj. Čo je to?“ opýta sa zhnusená a ukáže na koniec vlasca.
„Nemám poňatia“ odpovie James. „Vyzerá to, ako keby sa niečo chytilo na háčik a potom akoby niečo väčšie chcelo zjesť to, čo bolo na háčiku. Ale nedá sa určiť o aké zvieratá sa jedná, vyzerajú ako z dreva.“
Sú mumifikované, ako...“ chce povedať Helen, ale predtým, než dokončí vetu, James jej prikryje ústa rukou a odtiahne ju za krík. Tu sa potkne o koreň, spadne a udrie si ruku.
„Hej, čo sa ti robí?“ vyhreší ho ona a trie si boľavé miesto. „Už po druhý krát za poslednú polhodinu sa ma pokúšaš zabiť!“
„Nie sme tu sami“ zašepká a drží jej ruky na pleciach, aby jej zabránil vstať.
„To nie je možné“ odpovie ona.
„Vravím ti, že tu okolo niekto je. Počuješ to pískanie?“
„Ja nepočujem vôbec nič“ odpovie Helen a snaží sa vymaniť a vstať aby sa mohla pozrieť. „A potom, ja som šerif. Ja nie som tá, ktorá by tu nemala byť!“ upresní a snaží sa vyjsť z kríkov.
„Helen, prosím ťa čupni si“ nalieha na ňu a ťahá ju za ruku. Ona sa však vytrhne a vyskočí von. Vtedy James začuje bzučanie. Prichádza z húštiny a pripomína štart generátora. Inštinktívne odhodí udicu a ešte raz sa hodí na Helen. Ona spadne a pridusene zastená.
„Teraz mám toho už dosť!“ skríkne a zatiaľ čo sa mu snaží vymaniť, znesie sa na nich spŕška oslepujúcich zábleskov, sprevádzaná ohlušujúcimi piskotom, ktorá ich strašne vydesí. Len čo zbraň prestane páliť, počuť kroky. Dve postavy, prehľadávajú vegetáciu a svietia si silným svetlom. Blížia sa k nim.
„Stojte, kto ste? Stojte, lebo strelím“ nariadi Helen a znovu vyskočí spoza kríka s natiahnutou rukou. Zažmúri, v snahe namieriť na niečo, alebo na niekoho. Namiesto odpovede počuť znovu bzukot pripomínajúci štart generátora. James chytí Helen silou a odtiahne ju k potoku. Ponorí sa a stiahne so sebou aj ju. Ukryjú za skalnatý výbežok pri hrádzi v smere proti prúdu. Miesto, kde boli predtým ukrytí zasiahne znovu salva zábleskov. Ona sa pokúsi vykuknúť spoza skaly, aby mohla aspoň raz vystreliť. James ju však znovu zachytí a už po neviem koľký raz ju stiahne späť.
„Musíš nás za každú cenu nechať zabiť“ zabručí on nahnevane. Helen zlostne odfrkne a vloží si Sig Sauer do
