hore vyzdvihne a na bok odhodí. Bol to chlapec s moháčskeho bojišťa.
Chlapec vykrikol; na výkrik jeho nasledovala ozvena s druhej strany a to výkrik jeho matky: „Dieťa moje!… Bože môj!“ rozliehalo sa vôkol a úbohá matka, chtiac skočiť s vozíka, padne a ostane celá zblednutá ako stena, z hlavy sa jej krv cedí a ona ešte niečo ústami šeptajúc, zostane bez pohnutia, hlavu opretú o nešťastné skalisko, ktoré jej ju rozrazilo.
Za chvíľu bolo všetko ako zmeravené. Každý zostal na svojom mieste, ako by prikovaný. Nik sa neopovážil pomáhať, nik kriesiť, – sám Tornally zostal ako omráčený. Ústa jeho, zdalo sa, niečo hovoria, ale hlasu nebolo počuť. – Až o chvíľu strhne zúfale obväzky so svojich rán, skočí dolu a zastavuje prúdiacu krv svojej panej. Za ním sa ponáhľali i jeho služebníci svojej veliteľke na pomoc.
Zatým, čo družina Tornallyho i s ním spolu pilne sa zaoberala prebúdzaním svojej veliteľky, sprievodcovia tureckého jazdca prišli až na miesto, kde sa tento hľadel všemožne zpod ťarchy koňa vyslobodiť. Jak tí tam svojej veliteľke, tak títo hľadeli všemožne pomáhať svojmu súdruhovi. S dosť veľkým namáhaním sa im to pošťastilo. Keď ale bol vyslobodený, hľadeli uspokojiť dieťa, ktoré až doteraz nariekalo.
„Vidíš,“ povie jeden z nich, „to všetko tá tvoja náhlosť urobila. Či si nevedel už odhodiť tie prekliate šaty, vidiac, že sme ďaleko od tureckých náhončích?“
„Ach, horkyže ďaleko,“ povie tento. „Neminie ani dvanásť hodín a Turci sú tu, ba snáď nás i predbehnú.“
Kým sa títo dvaja spolu shovárali, tretí z nich varoval chlapca.
„Neplač už, Janko môj, môj poklade drahý, veď už nebudeš medzi cudzími. Oj, poklade môj najdrahší, tuším bych bola zomrela za tebou. Ach či sa bude radovať tvoj otec a tvoja mati…““
Mňa už mrle od zvedavosti jedly, pretože nám babička nevravela, kto boly tie osoby a poneváč som svoju zvedavosť nemohol udusiť, spýtam sa vzdor svojmu sľubu, skočiac babičke do reči, aby nám povedala, jako prišiel sem malý Tornally.
„Či sa pamätáte,“ povie babička, „na druhý deň po nešťastnej porážke na Moháči, rozprávala som vám, že na bojišti boly tri ženy. Tieto strateného Tornallyho hľadaly na bojišti a našly i vzaly so sebou. – Z týchto žien bola jedna naša prababa Zuzka; tie druhé dve ale boly Bašo z Čoltova a Ďurko Kováč, oba preoblečení za ženy, aby ich nepoznali. Kováč tam našiel, ako viete, malého Tornallyho a hneď sa s ním i dal na útek, v ktorom mu Bašo i naša prababa pomáhaly, až sa všetci traja šťastlivé dostali do samého Vacova. Vo Vacove sa Bašo i naša prababa preobliekli, lebo na ceste mali všetci turecké šaty, aby od nikoho neboli pristavovaní, keď už cesty všade boly zaplnené Turkami. Kováč ale chcel dohoniť čím skôr prchajúceho Tornallyho a jeho i matku vyslobodiť z úzkostlivých boľastí, preto ponáhľal sa čím skôr len za nimi, nedbajúc ani na záhubné turecké šaty, ktoré ako ste počuli, boly by ho čochvíľa stály život. A keby nie pádu Tornallyčkinho, kto vie, či by to nebol aj životom zaplatil.“
„Nuž a s Tornallyčkou čože sa stalo? Veď sa snáď nezabila?“
„Nie celkom,“ povie mi babka. „Po dlhom kriesení pošťastilo sa ju prebrať k životu, ale celkom už nikdy nevyzdravela. Jej rana sa zahojila, ale len na povrchu. Vo vnútri sa nedala zahojiť, lebo asi o rok zomrela na zapálenie modzgov. No ale, kde som prestala? Vidíš, zase si ma pretrhol… aha, už viem.
Keď Kováča zpod prestreleného koňa vyslobodili, išli za družinou Tornallyho. Ale aké zadivenie; – na miesto radosti očakávala ich žalosť, obzvlášť ale Kováča, na ktorého Tornally až do smrti nemohol pozreť, aby sa buďto nerozhorlil, alebo nezaslzil; lebo nevedel, či ho má nenávideť – ale jako, veď mu ratoval syna, to najmilšie na svete. Nuž a rád ho videť? – Tiež nie, lebo on bol príčinou, že utratil to druhé, čo rovno so svojím synom miloval, svoju najmilšiu Drahúšku.
Dlho to trvalo, čo sa Tornallyho družina na vrchu vacovskom bavila. Už mysleli, že padnutú veliteľku nikdy viac nevzkriesia, všetky spôsoby kriesenia boly marné, a kto vie, keby nie plaču dieťaťa, či by ju boli prebrali. Teda na plač chlapcov prebrala sa Tornallyčka zo svojich mdlôb, zápasiacich so smrťou. A veď by i škoda bolo bývalo kvietkov v rozkvete z hriadky vytrhnúť a preto že krásou žiari nemilosrdne pošliapať. Škoda, nastokrát škoda by bola bývala, mladú paniu z hriadky blaha, ktoré na ňadrách svojho muža a v poteche milunkého dieťaťa nachodila, škoda, vravím, by ju bolo uložiť do tône tmavého hrobu. A preca nebolo pomoci. Ona sa síce na nejaký čas zotavila, snáď aby svojho muža vyliečila z rán, so svojím synom sa ešte potešila a potom v tom najkrajšom veku, jako v najkrajšom rozkvete kvieťa, od nich na veky sa rozlúčila. Slzy z jej očú padaly ako hrach, keď sa lúčila so svojím mužom. A bolo pozorovať, že sa ešte nerada uberá s tohoto sveta. Jej posledné slová boly: „Mužu môj milunký, nie je mi dopriate ďalej s tebou v láske žiť, synček môj drahunký, ani teba opatrovať.“
Tak zaplatila mladá žena svoju svojhlavosť a neposlušnosť vlastným životom. Lebo neprešly dva roky, ba málo viac ako jeden a ona sa už viacej necíti blaženou, ani sa tak neraduje, ako sa my radujeme zo života.“
Po porážke moháčskej
Naša moháčska porážka bola pre krajinu nešťastie, a veľké nešťastie. Krv našich predkov, ktorú cedili na Moháči, zaplavila nielen nešťastné moháčske pole, ale kúpalo sa v nej celé Uhorsko. Nešťastná záhuba neuspokojila sa len s ich obeťou, ale musela byť obetovaná i krv ich potomkov. Lebo nebolo dosť na nich a na jednom nešťastí, ktoré našu vlasť zachvátilo, ale muselo prísť ešte druhé, ktoré bolo väčšie, nežli to prvé. Tisíce mrtvol ležalo na Moháči, ale nikto sa o ne nepostaral. Tie, ktoré z nich Turci nepohádzali do Dunaja, tie tam zostaly ležať a boly ponechané dravcom za korisť. Taký mali pohreb hrdinovia, ktorí padli v boji za vlasť. – Keď si bol zdravý, mocný, každý sa o teba, vlastne o tvoju silu uchádzal, aby sa mohol stať tvojím priateľom, keď si ale omrzačel, nuž sa potom o teba viac neobzreli. – Celá naša vlasť podobala sa smutnému pohorenisku, ktoré ľudia opustili, alebo v jeho požiari biedne zahynuli, takže sa na tom mieste nik viac neukázal, na ktoré noha Turkova bola stúpila. Zrúcaniny staviska slúžia potom buďto za pelech horským šelmám, ktoré sa oň ruvajú medzi sebou, alebo za útulok sberbe lotrov.
Jako tie šelmy o ten biedny pelech, tak sa i o našu krásnu vlasť, nie síce divé šelmy, ale ľudia ruvali. Ľudia, ktorí nemali na jednom úpadku dosť, ktorých nezabolelo ich divoké srdce, keď v boji už tisíce padly, lebo sa tisíce iných do toho istého ešte divejšieho víru zamiešaly a tí všetci v ňom biedne zahynuli. Ten človek už ozaj musí byť bez srdca, ktorý vidí, že jeho súsed už väzí v nešťastí, nepoviem svojho brata, alebo snáď otca, ale on tomu svojmu bratovi, alebo otcovi, ktorý sa nachodí v nešťastí, miesto pomoci ešte do väčšej skazy pomáha a keď sa tento s veľkou námahou chce ratovať, chytí ho vo svojej chúťke, hodí ho nazpäť do víru už istej skazy, aby tam vzal večnú skazu. V zhubnom požiari bola naša vlasť, ale tieto požiare ju neudusily. Jej syn stál v dialke a jej brat sa tiež na ten požiar díval. A žiadnemu neprišlo na um, aby hasil, ale liali ešte obidvaja olej do horiaceho plameňa.
Lajoš, nešťastný Lajoš padol! Vlasť bola bez kráľa. Zápoľský a Ferdinand zápasili o trón a nestarali sa o nič inšie, len aby previedli svoje chúťky a aby mohli na trón dosadnúť.
