môj syn je ešte malý. Ale keď ináč nenie: staň sa vôľa božia. Ja som hotový. Pôjdem teda s radosťou, len vás ešte o niečo prosím. A to: aby ste boli môjmu synovi priatelia tak jako i mne. Buďte mu po ruke vašou radou. Hľaďte z neho vychovať hrdinu pre vlasť a pre kráľa. Teba priateľ môj, Bašo, ustanovujem správcom mojich statkov, kým môj syn dospeje. Buď mu tým, čím som mu ja bol. Prísahaj mi ale na to, že chceš svoje otcovské povinnosti svedomite vykonávať.“
Nastalo hlboké ticho. Bašo pristúpil bližšie k posteli Tornallyho. Slzy v jeho oku zdaly sa zablýskávať, ale jeho tvár pokryl nápadný rumenec. Trasúc sa na celom tele, pozdvihol pravicu k prísahe.
„Tak jako je Boh živý nad nami, sľubujem, že tvoju poslednú vôľu svedomite vyplním. Tvojho dediča nikdy neopustím a čo by mňa to vlastný život stálo. Ten milerád obetujem za tvojho potomka. Sľubujem a prisahám ti sväto-sväte, že sa budem starať o tvojho syna, jako otec o vlastné dieťa!“
Bašo dohovoril. Zase nastala predošlá tichosť a z očú prítomných sa prúdy bôľných sĺz valily po smutných tvárach nadol. – Tornally si hlboko vzdychol.
„Uslyš Boh, Bašo môj! Áno, ty budeš otcom môjho opusteného syna, dobrým otcom, jako si mne bol neoceniteľným priateľom. Vy ste všetci počuli jeho slávnostný sľub. Modlite sa, aby ho Boh podporoval v jeho dobrých úmysloch. K vám ku všetkým sa obraciam: sľúbte mne i vy, že i vy budete radcami a úprimnými priateľmi môjho dediča.“
„Sľubujeme, že tvojho syna nikdy neopustíme,“ odznievalo jako tichý šumot vĺn z úst prítomných.
„Ty ale Kováču,“ hovoril slabým hlasom vládu vždy viac tratiaci otec, „ty si mi zachoval syna, ale pozbavil si ma mojej Drahušky. A to bola príčina, že som ťa od jej smrti, nehovorím, že nenávidel, ale pre žiaľ, ktorý sa zmohol v mojej duši pri pohľade na teba, videť nesmel. Za vyslobodenie syna z rúk musulmanských som sa ti snáď odmenil náležite, ale krivdy som ti tiež nikdy úmyselne neurobil. Som teda toho presvedčenia, že jako si ho pod záštitou Bašovou opatroval, opatruj ho pod ňou i teraz. A pretože je už väčší, viac rukám mužským, nežli ženským má byť sverený: buď jeho pestúňom. Ale Zuzku, doterajšiu jeho opatrovkyňu, bude mať Bašo doživotne na starosti.“
Zatým sa ešte naklonil ku svojmu synovi a prehovoril pološeptom: „Syn môj, riaď sa podľa rady tvojich a mojich priateľov, ktorým Ťa zanechávam… S Bohom… Dra…“
Ostatné slová nebolo viac rozumeť. Objal ešte raz svojho syna, bozkal jeho porosenú tvár, tichý vzdych, jakoby blahej radosti, rozplynul sa z jeho ňadier, – sklonil svoju hlavu na lôžku nazpäť. Jeho oči potiahol tichý spánok a Tornally sa viac z neho neprebudil
3
Muráň
Kto pozná Slovensko, vie kde je šumná Rimava. Rimavská dolina je každému známa i s jej švárnou sestrou Muráňkou. A kto by nevedel, alebo aspoň nepočul o vysočizných, do modrín nebies vyčnievajúcich bralách, z ktorých sa s obľubou díva hrdý Muráň na tie dve krásne sestry. Cez ich lono sa preťahujú strieborné stužky v rozkošných závitkoch, kde radosť a spokojnosť prebýva snáď večným domovom. – Hoj, známy je vám ten utešený kraj, kde sa Hron, Váh, Nitra pení, znáte Vy šumnú Rimavu i striebropennú Muráňku? – Viem ja, že ju vy znáte, lebo Vás počúvam, jak si nôtite krásnu pieseň:
Hej, pod Muráňom,
tam je krásny svet.
Tam rastú chlapci,
bystrí jako kvet.
Nebe tam len jasne svieti,
tam má každý vesel býti.
Pod Muráňom! pod Muráňom! pod Muráňom!
Hrad Muráň prešiel na rodinu Tornallovskú okolo roku 1500. Do neho vedie len jedna veľmi úzka, príkra cesta, a keď posádka niečo potrebovala, dostávala to pomocou železnej reťaze vyťahovanej hore od oslov. Z hlbokej studne, ktorá sa tam nachodila, potrebovali tri štvrti hodiny, kým vytiahli nahor vodu v kožených vreciach. Sám hrad ležal na západnej strane, ale na východnej strane sa rozkladala hradná palota, alebo ako my hovoríme ináčej zámok s nádhernými staviskami, z ktorých už len pusté zrúcaniny svedčia o bývalej sláve zámku i hradu. Predtým hluk, – teraz nemota sa zdržuje v rozvalinách, ktoré sa preplňovaly rozkošami pred tri sto rokmi.
Keď Tornally zomrel, tichý a spokojný hrad zmenil sa v hniezdo a pelech čeľade lotrovskej, ktorá tu prevádzala svoje zbojstvo, svoje rozkoše za dlhý čas. Teraz je ticho na hrade. Na zámku nevidno nikoho, tak ako by sa boli všetci obyvatelia razom vysťahovali. Zámocký dvor, ktorý preca vždy býval húfne navštevovaný, je teraz pustý. Deti, ktoré, nebolo dňa, aby sa tu neboly zabávaly, sa tu dnes viac neukazujú. Divne, veru divne to vyzeralo, a snáď po prvý raz po smrti Tornallyho, čo taká pustota zaujala zámok i hrad. Ešte včera sa tu bavilo do osemdesiat ľudí rozličného, dobrého i zlého druhu, hulákaním a dnes nevideť nikoho. Malý Tornally tu behal ešte včera i so švárnou Markou Bašovou, avšak ani jeho, ani jeho apoločnice, s ktorou sa tu hrával, s ktorou sem tam behával, nikde nieto. Nuž a čo by ste radi vedeli, kam se podeli?
Janko bol poslaný do Poľska, aby sa tam vyučil dvorným mravom. S ním odišla jedna čiastka lotrov, kým sa druhá vybrala na lúpež. A Marienka sedí tíško pri svojej pestúnke, vypytujúc sa, kedy sa Janko vráti. „Pán Boh zná, Marienka drahá,“ odpovedá smutne pestúnka Markina, „kto zná, či sa do Poľska šťastlive dostane, či sa mu neprihodí nejaké nešťastie. A možná, že sa potom už ani nenavráti.“
„Čo, že sa nenavráti,“ hovorí Marka, pustiac sa do plaču. „Veď mi otec hovoril, že príde skoro. Choď, ty si zlá. Ja poviem otcovi na teba. Janko príde skoro, lebo ja budem plakať. A s kým by som sa ja hrávala?“
„Dieťa milunké!“ vzdychla si pestúnka. „Ňadrá moje sviera strašný boľ. Ale neplač, Marienka drahá, ja ti neviem povedať, kedy príde. Povie ti to pán Bašo.“
„A ktorý pán Bašo, veď tu máme dvoch. I môj otec i môj strýk je Bašo.“
„Tvoj otec, Marienka.“
„No tak teda Janko príde skoro, lebo on mi to povedal. Ty nám ale vymysli nejakú novú hru.“
„Vymyslím, Marka moja, ale nesmieš plakať.“
„Nie, nie,“ zajasala nevinná tvár dievčaťa. „Len mi povedz, či si už vymyslela. A nauč mňa to, ja to potom Janka naučím. Ja sa s ním rada hrám.“
Pestúnka sa zamyslela a nepozorovala, čo jej malá, dvanásťročná Marka všetko nahovorila. Konečne i dievča prestalo štebotať. Sadlo si ku zamyslenej pestúnke. Svoju peknú hlávku sklonilo do lona pestúnkinho a ako sa zdalo, usnulo. Nastalo v chýži ticho, ktoré nič viac nerušilo. Papršleky slnka sa vždy viac tratily z chyže, do ktorej od rána svietily. Bolo už popoludni. Parno dňa sa zmenšovalo, tichý vetrík počal povievať dolinkou a šuchotom listia prerušoval hrobovú tichosť. Od hradu cez južnú bránu, ktorou sa chodilo do zámku, blížila sa vysoká mužská postava. Jej široká, čierna tvár nie tak odporného, jako viacej niečo strašného vyzradzovala. Zdalo sa, že oči lakomosťou a úžerníctvom s divokou ukrutnosťou žiarily. Také nízke čelo, také drzé vlasy zvykly človeka naplňovať hrôzou. K
