otec môj, keby si teraz žil, tvoj syn by bol istotne pánom Uhorska. Hovoria, že som nevďačný, že som pyšný. Áno, pyšný som, ale na čo? Na teba, otec môj, ktorý si rod náš z nízkeho stupňa na výšku, na ktorej sa teraz nachodí, povýšil. A ja, práve preto, že mňa pyšným, ctižiadostivým a po tróne túžiacim prezývajú, chcem im dokázať, že je i to možné, že sa ich úštipky i v skutočnosť môžu premeniť. Ja, ktorý som človek sám ešte neznámy, chcem a musím byť niečím vyšším, ja musím byť kráľom a pyšní pávi, ktorí sa vypínajú so starobylosťou rodu svojho: tí sa musia koriť predo mnou, ako pred svojím pánom. Áno, Zápoľský bol človek v svojej osobe, okrem strýca a otca ešte neznámy, ale Zápoľský bude i kráľom.“
Kto vie, dokiaľ by bol ešte sám so sebou hovoril, keby ho nebol práve prišlý Dóci z myšlienok vyrušil.
„Čo nového Dóci,“ oslovil Zápoľský prišlého.
„Všetko dobre! Vec naša sa darí. Varday je na tvojej strane; Verbőcy účinkuje znamenite medzi zemanstvom, ktoré sa všetko okolo tvojej zástavy shromažďuje. V Prešove, s ktorým je i Levoča spojená i Bardijov, máme 200 mužov, v Košiciach 100; títo všetci sú za teba. Ba mohli by sme povedať, že celý Gemer, Heveš, Boršod, Torna a Abaujvár. Čo deň sa viac stránka naša rozmnožuje. Poslanci so všetkých strán sa pohrnú do Tokaja. Čo ale zvláštneho mám pripomenúť, že Černý Jovan sbiera zástup veľký okolo seba. Musíme ho na našu stránku dostať, jako i Szerényho, oni veci našej mnoho prospejú. Tamten svojím húfom bojovníkov, tento svojou známosťou rozlične smýšľajúceho zemianstva, s ktorým zaobchodil.“
„Má sa stať,“ odpovie Zápoľský.
„Ešte niečo, Tornally bol pri Moháči ranený, ale jako počuť, uzdraví sa. On sa tiež pripojí k nám. Neviem čo Bebek zamýšľa. Doteraz ani sem, ani tam. Teraz je ale hlavné to, aby si zas hľadel získať zemianstvo, ktoré príde na snem, preto sa drž, Zápoľský! Nesmie cudzozemec vládnuť nad nami!“
Onedlho po tomto rozhovore bol Zápoľský vyvolený v Tokaji za kráľa. Pretože ale na sneme tokajskom mnoho velikášov chýbalo ešte, a že tento snem nebol vydržiavaný v stolnom Belehrade, zriekol sa terajšej voľby, splnomocniac stavy ku svolaniu druhého snemu. Tento snem bol svolaný do stolného Belehradu, kam sa všetky stavy maly ustanoviť ku voľbe nového kráľa pod pokutou straty majetku, alebo života.
Poverenci Zápoľského hľadeli mu získať priaznivcov na všetkých stranách. Ale ani Ferdinandova strana neodpočívala. I títo robili, čo kde mohli.
I Ferdinand i Zápoľský mali svoje stránky. Tam väčšina vyššej šľachty, tu zas nižšia šľachta sa vyslovovala vo väčšine. Ferdinand i Zápoľský s napnutím očakávali výsledok volieb. Bolo to asi tak, ako keď u nás poslancov volia, lenže toto je v malom a to bolo vo väčšom rozmere a rozsiahlosti. Na stolnobelehradskom sneme bol Zápoľský druhý raz vyhlásený za kráľa a dňa 11. novembra i korunovaný. Načo opisovať tie slávnosti, načo tie hostiny; to sa už rozumie samo sebou, že sa o to Zápoľský náležite postaral.
Vyvolenie Ferdinanda za kráľa od českých stavov spôsobilo veľký dojem na uhorské stavy, bo jeho moc sa týmto veľkým kráľovstvom rozšírila. Toto všetko ale nezmýlilo Zápoľského, aby neodstúpil od svojho predsavzatia. On už dosiahol, po čom tak bažila jeho duša. Jeho tvár sa síce usmievala, avšak zdalo sa, že je to smiech len na oko. Pred chvíľou bol uňho dákysi posol, ktorý, ako sa zdalo, mu doniesol nemilú zprávu.
„Tvojím vyslancom,“ hovoril mu posol, „sa nepodarilo na sneme požunskom shromaždené stavy buď nakloniť na tvoju stránku, alebo ich získať pre nestrannosť.“
„A Báthory, čo mi odkazuje?“ spýtal sa nie bez irónie Zápoľský.
„Na tvoj list sa uškŕňal, že nie on, ale že ty budeš prosiť a to s plačom, že aby si len trošku počkal. A naložil mi: „Povedz tomu svätodušnému kráľovi, aby len počkal do Vianoc.““
„Teda do Vianoc mi uložil?“
„Áno do Vianoc. Ferdinand je už vyvolený. Budete dvaja. Lenže ten sľúbil tak sa chovať jako by bol volený do celého Uhorska; a to vraj i vzdor tomu, že mnoho zo stavov i zo šľachty a z miest okrem Prešporka všetky chybovaly.“
„Či máš ešte niečo oznámiť?“
„Nie.“
„Môžeš odísť.“
Posol odišiel. Za ním prišiel druhý, tretí, štvrtý a takto išlo celý deň. Každý mu niečo povedal, čo sa robí, jako stoja jeho veci a protivníkove; avšak žiaden mu neradil. Dlho sotrval Zápoľský v netečnosti, nestarajúc sa ani o svoju, ani o protivníkovu stránku. Vidiac, že Ferdinand neprichodí do Uhorska, darmo mu narádzal Frankopán, aby napadol jeho stránku, on sa pokojne a mierne choval proti nej a nedopustil, aby bola prenasledovaná. Zdalo sa, že táto miernosť Zápoľského napomáhala jeho veci, lebo sa mu všetko korilo. Ale celkom sa to preinačilo, keď prišiel Ferdinand do Uhorska. Naraz zostal Zápoľský opustený, a Ferdinand opanoval o krátky čas i Budín a za ním mnohé hrady a mestá, ktoré sa mu dobrovoľne poddaly, takže na ostatok už len Horvátsko a niektoré mestá hornouhorské zostaly pri Zápoľskom.
Konečne bol Zápoľský prinútený utiahnuť sa do Poľska, lebo ho Ferdinand všade prenasledoval. Ale neskoršie sa šťastie posiaľ Ferdinandovi prajúce zvrtlo i zasvietila lepšia hviezda Zápoľskému. – Zápoľský totiž, navrátiac sa z Poľska, vydobyl nad stránkou Ferdinandovou skvelého víťazstva medzi Košicami a Šárošpatakom, pomocou Poliakov a hornouhorskej šľachty, medzi inými i Jakuba Tornallyho, ktorý sa zo svojich rán bol už dávno vyliečil, Štefana Báthoryho zo Šomlova, Pavla Artandyho a iných. Nemúdre ale bolo od Zápoľského, že sa dal pod Sulejmanovu ochranu, pomocou ktorého zase zaujal svoje miesto, čo kráľ na Budíne.
„Smutné to boly časy,“ hovorievala moja babička, „po tej porážke moháčskej. Nielen že Turci, ktorí v Nitriansku a v Trenčíne toľko obyvateľov pozajímali, že ich ani na remene nemali už kde uväzovať, drancovali a vraždili pozostalé obyvateľstvo, ale sám Ferdinand a Zápoľský vycedili potoky krvi, trhajúc sa ako diví o trón nešťastného Ľudovíta. Oni zavdali k tomu podnet, že sa Uhorsko obrátilo na popravište, alebo pelech divých náruživostí. Kým totiž Zápoľský a Ferdinand zápasili o trón, vysoká šľachta robila, čo sa jej ľúbilo. Ani Ferdinand, ani Zápoľský nezakročili so žiadnou prísnosťou proti svojvôľam, ktoré sa páchaly, ba, aby si svojich velikášov ešte viac naklonili, nuž ich všemožným spôsobom hľadeli obohatiť. V týchto časoch bol i Tornally od Zápoľského obdarovaný mnohými statkami. Avšak Tornally nehľadel tak na bohatstvo, jako skôr na vyrazenie veľkého smútku, ktorý mu zavdala smrť jeho Drahušky.“
„Vždy hľadám príležitosť,“ hovorieval priateľom, alebo keď súc sám niekde, sa zamyslel. „Drahuška moja, aby som sa s tebou shľadal, ale náš dedič je ešte malý, nesmieme ho obidvaja zanechať.“
Keď sa konečne Zápoľský s Ferdinandom vyrovnali, takže Zápoľský zostal kráľom nad tými čiastkami Uhorska, ktorými vládol, po jeho smrti ale mal Ferdinand opanovať celé Uhorsko, – vtedy sa utiahol Tornally na svoj Muráň a to v spomienkach na Drahušku tešil sa vo svojom jedinom dedičovi, vo svojom Jankovi. – Za krátky čas bol veselý, neskoršie ale ubytovala
