tu robí, kto ju postavil, ani prečo vlastne. Možno ju postavili pre nejakého strážcu chránenej rezervácie. Možno tu žil nejaký pustovník. Alebo nejaký fanúšik zálesáctva.
Vyzerá to, ako keby sa jej nikto už roky ani nedotkol. Starostlivo skúmam okolie, či neuvidím nejaké stopy topánok alebo zveri vedúce dnu alebo von. Žiadne tu ale nie sú. Premýšľam, kedy napadol sneh, bolo to pred niekoľkými dňami, a v hlave sa pokúšam počítať. Minimálne za tri posledné dni tu nikto nebol.
Srdce mi poskočí pri pomyslení na to, čo by sa mohlo skrývať vnútri. Jedlo, oblečenie, lieky, zbrane, materiály — čokoľvek z toho by bolo darom z nebies.
Opatrne idem cez čistinku a neustále sa obzerám, či ma niekto nesleduje. Idem rýchlo a v snehu zanechávam veľké nápadné stopy. Keď dorazím k dverám, ešte raz sa otočím a niekoľko sekúnd tam len stojím a počúvam. Počuť len vietor a neďaleký potok, ktorý preteká zhruba meter pred chatkou. Natiahnem sa a celou silou udriem na dvere rukoväťou svojej sekerky, ozve sa dunivý zvuk, ktorý by všetkým zvieratám, ktoré sa možno skrývajú vnútri, mal dať posledné varovanie.
Žiadna odpoveď.
Rýchlo otváram dvere, odhŕňam sneh a vchádzam dnu.
Je tu tma, vnútrajšok osvetľujú len posledné zvyšky denného svetla, ktoré sa sem vkrádajú malými oknami a moje oči si chvíľu musia zvykať na tmu. Čakám, chrbtom opretá o dvere, a som pripravená brániť sa v prípade, že by tu mohlo prezimovať nejaké zviera. Po niekoľkých ďalších sekundách si však moje oči na šero zvyknú a je jasné, že som tu sama.
Zo všetkého najskôr si všimnem to, že je tu celkom teplo. Možno preto, že je to tu také malé, s nízkym stropom a zabudované priamo do skaly, alebo preto, že je chatka chránená proti vetru. I keď okná nie sú zasklené ani nijako zavreté a napriek tomu, že dvere sú stále pootvorené, musí tu byť aspoň o osem stupňov teplejšie – omnoho teplejšie než je hocikedy v otcovej chate, dokonca i keď sa tam kúri. Otcova chata bola postavená hlavne lacno, jej steny sú tenké ako papier a obložené linoleom, a sedí na okraji kopca, kde akoby stála priamo v ceste vetru.
Toto miesto je ale iné. Kamenné steny sú také silné a dobre postavené, že sa tu cítim útulne a bezpečne. Neviem si ani predstaviť, aké by tu bolo teplo, keby som zavrela dvere, zadebnila okná a rozložila oheň v kozube, ktorý sa zdá byť funkčný.
Vnútri je len jedna veľká miestnosť. Pokúšam sa v tom šere na podlahe nájsť niečo, čokoľvek, čo by som mohla použiť. Je to neuveriteľné, ale vyzerá to, že tu od vojny nikto nebol. Každý dom, ktorý som videla, mal rozbité okná, naokolo sa povaľovali trosky a vždy bolo zrejmé, že z neho niekto vyraboval všetko, čo by mohlo byť užitočné, dokonca aj káble. Tento však nie. Je čistý, nedotknutý a uprataný, akoby jeho majiteľ raz len tak vstal a odišiel. Zaujímalo by ma, či to bolo ešte skôr, než vojna vôbec začala. Podľa pavučín na strope a tejto neskutočnej lokality, tak dobre ukrytej za stromami, by som povedala, že áno. Tu nikto nebol desiatky rokov.
Všimnem si obrys nejakého predmetu pri protiľahlej stene a pomaly sa k nemu blížim, rukami natiahnutými pred sebou šmátram do tmy. Keď sa toho predmetu moje ruky dotknú, zisťujem, že je to skrinka so zásuvkami. Prejdem po nej rukou a cítim, že je pokrytá prachom. Prechádzam rukami po malých guľatých rukovätiach zásuviek. Opatrne ich otváram, jednu po druhej. Je príliš veľká tma na to, aby som videla, čo je vnútri, tak ich obsah preskúmavam rukou. V prvej nič nie je. Ani v druhej. Rýchle ich všetky otvorím a rovnako rýchlo klesajú moje nádeje – keď vtom sa zastavím pri piatej zásuvke. Vzadu niečo je. Pomaly to vyberiem.
Držím to na svetle a spočiatku nemôžem rozoznať, čo je to, ale potom cítim staniol, ktorý mi prezradí, čo to je: tabuľka čokolády. Niekto ju už nahryzol, ale stále je zabalená v pôvodnom obale a z veľkej časti je zachovalá. Kúsok rozbalím a privoniam k nemu. Nemôžem uveriť, že je to skutočné: naozajstná čokoláda. Čokoládu sme nemali už od vojny.
S vôňou prichádza ostrá bolesť hladu a len s vypätím všetkých síl sa dokážem ovládnuť, aby som na mieste neroztrhala obal a celú ju nezhltla. Nútim sa dodávať si silu, opatrne ju zase zabalím a schovám do vrecka. Počkám, kým budem s Bree a potom si ju vychutnám. Pri pomyslení na jej výraz, keď ju ochutná, sa mi na tvári objaví úsmev. To bude na nezaplatenie.
Rýchlo prebehnem zvyšné zásuvky s novou nádejou, že objavím nejaký poklad. Všetko ostatné je ale prázdne. Otočím sa späť do miestnosti a prejdem si ju od steny k stene, okolo stien, všetky kúty v snahe nájsť čokoľvek. Je to tu však opustené.
Vtom stúpim na niečo mäkké. Kľaknem si, zdvihnem to a podržím na svetle. Som ohromená: je to medvedík. Je ošúchaný a chýba mu jedno oko, ale Bree medvedíky miluje a ten, ktorého nechala doma, keď sme odišli, jej hrozne chýba. Keď toto uvidí, bude mať neskutočnú radosť. Vyzerá to, že dnes bude mať šťastný deň.
Napchám si medvedíka za opasok a ako sa dvíham, moja ruka prejde po niečom mäkkom. Zdvihnem to a pozriem si to lepšie, na moju radosť v ruke držím šál. Je čierny a zaprášený, ale keď si ho priložím k telu, ihneď cítim, aký je teplý. Idem k oknu a šál oprášim. Pozriem si ho na svetle: je dlhý a hrubý – dokonca bez dier. Akoby som našla čisté zlato. Okamžite si ho obtáčam okolo krku, schovám pod tričko a hneď mi je teplejšie. A kýchnem.
Slnko zapadá a zdá sa, že som našla všetko, čo sa dá, takže sa dávam na odchod. Cestou k dverám ale zakopnem o niečo tvrdé a kovové. Zastavím sa, opäť si kľaknem a opatrne sa snažím nahmatať, či to nie je nejaká zbraň. Nie je. Je to guľaté držadlo pripevnené k drevenej podlahe. Ako klopadlo. Alebo kľučka.
Šklbem ním doľava a doprava. Nič sa nestalo. Skúšam ním otáčať. Nič. Skúsim šťastie. Postavím sa nabok a zo všetkých síl zaň potiahnem priamo nahor.
Otvorili sa padacie dvere a vzniesol sa oblak prachu.
Nakuknem dole, kde ma uvítal ďalší priestor s hlinenou podlahou, vysoký niečo vyše metra. Srdce sa mi rozbúchalo z pomyslenia na možnosti, ktoré sa nám tým otvorili. Keby sme tu bývali a vyskytli by sa problémy, mohla by som Bree schovať tu dolu. Táto chatka získava na hodnote čím ďalej, tým viac.
A nielen to. Keď sa pozriem, ako to dole vyzerá, niečo sa tam leskne. Tie ťažké drevené dvere úplne odklopím a rýchlo leziem po rebríku dole. Je tu úplná tma, takže rukami šmátram pred sebou. Niečo som nahmatala. Sklo. V stenách sú zabudované police a na nich sú poháre. Zaváracie.
Jeden beriem do ruky a vynesiem ho na svetlo. Vnútri je niečo červené a mäkké. Vyzerá to ako marmeláda. Rýchlo odkrútim kovové viečko a k poháru privoniam. Štipľavá vôňa malín ma ovalí ako morská vlna. Strčím dnu prst a váhavo ho dávam na jazyk. Nemôžem tomu uveriť: malinový džem. A chutí, ako keby ho niekto urobil včera.
Rýchlo zavriem viečko, napchám si pohár do vrecka a ponáhľam sa späť k policiam. Nahmatávam desiatky pohárov. Beriem ten najbližší a pozriem sa naň na svetle. Tento vyzerá ako uhorky.
Som v úžase. Toto miesto je zlatá baňa.
Priala by som si ich so sebou vziať všetky, ale nemám ich v čom odniesť a ruky mi mrznú, vonku
