vďačná. Stráži Bree tak starostlivo a šteká i pri tom najmenšom hluku, takže mi dodáva dosť pokoja na to, aby som ju tu mohla nechať samu, keď idem loviť. Zároveň mi jej štekanie občas robí starosti a bojím sa, že nás prezradí: koniec koncov štekajúci pes obvykle znamená, že je nablízku človek. A to je presne zvuk, ktorý by otrokári hľadali.
Rýchlo vstúpim do chaty a Sašu utíšim. Zavriem za sebou dvere, drevo sa mi skoro sype z rúk a vchádzam do temnistej miestnosti. Saša stíchne, začne vrtieť chvostom a skočí na mňa. Šesťročný čokoládový labrador a najvernejší pes, akého si človek môže predstaviť – a najlepšia spoločníčka. Nebyť Saše, Bree by už asi dávno upadla do depresie. A ja asi tiež.
Saša mi oblizuje tvár a zdá sa byť viac nadšená než zvyčajne. Ňuchá mi pri opasku a okolo vreciek, už zrejme zistila, že som priniesla niečo zvláštne. Dám drevo na zem, aby som ju mohla pohladkať a všímam si, že má vystúpené rebrá. Je už príliš chudá. Cítim sa previnilo. Na druhej strane sme ja i Bree tiež chudé. Vždy si delíme, čo nájdeme a sme tím troch seberovných. I tak by som si priala, aby som jej mohla dať viac.
Štuchá nosom do ryby, až mi vykĺzne a spadne na zem. Saša na ňu okamžite skočí a ryba letí cez celú miestnosť. Znovu na ňu skočí a tento raz sa do nej zahryzne. Ale čerstvá ryba jej asi nechutí, preto ju necháva tak. Namiesto toho sa s ňou začne hrať a znova a znova na ňu skáče.
„Saša, prestaň!“ zavolám ticho, aby som nezobudila Bree. Bojím sa tiež, že keď sa s ňou bude hrať príliš, roztrhne ju a zničí časť cenného mäsa. Saša poslušne prestane. Vidím ale, aká je nadšená a chcem jej niečo dať. Siahnem do vrecka, vytiahnem pohár, prstom vyberiem trochu malinového džemu a dám jej ho k ňufáku.
Bez zaváhania mi prst oblizne a na tri obliznutia je ako vymydlený. Olizuje sa, hľadí na mňa s očami dokorán a očividne chce viac.
Pohladkám ju po hlave, dám jej pusu a zdvihnem sa na nohy. Uvažujem, či odo mňa bolo milé dať jej ochutnať, alebo kruté dať jej tak málo.
V dome je tma, čo v noci vždy býva, tak sa ním potácam opatrne. Oheň zakladám málokedy. I keď teplo potrebujeme naozaj veľmi, nechcem riskovať, že by na nás oheň upútal pozornosť. Dnešný večer je ale iný: Bree sa musí zotaviť, fyzicky i duševne, a viem, že oheň to dokáže zariadiť. Tiež si hovorím, že už nemusím byť taká opatrná, keď sa zajtra sťahujeme.
Idem cez izbu k príborníku a vyberám z neho zapaľovač a sviečku. Jednou z najlepších vecí na tomto mieste bola obrovská zásoba sviečok, jeden z mála dobrých vedľajších produktov toho, že otec bol námorník a kvázi zálesák. Keď sme sem chodili ako deti, elektrina vypadávala pri každej búrke, takže otec robil zásoby sviečok, aby mohol zápasiť s prírodnými živlami. Spomínam si, že keď som zistila, že jeho skriňa je plná sviečok, tak som si z neho kvôli tomu uťahovala a hovorila som mu, že je škrečok hrabivý. Teraz, keď nám ich zostáva už len pár, by som si priala, aby ich bol naškrečkoval viac.
Náš jediný zapaľovač udržujem nažive tým, že ho používam výnimočne a že ho raz za pár týždňov doplním benzínom z motorky. Vďaka Bohu za otcovu motorku a tiež vďaka za to, že ju ešte raz naposledy natankoval: je to jediná vec, kvôli ktorej si myslím, že stále ešte máme výhodu, že máme niečo naozaj cenné, nejaký spôsob, ako prežiť, ak by sa veci pohli zlým smerom. Otec motorku vždy nechával v malej garáži pri chate, ale keď sme sem po vojne prvý raz dorazili, tak som zo všetkého najskôr vyšla s motorkou a schovala ju v kopcoch do lesa pod kríky a konáre také husté, že ju nikto nemal šancu nájsť. Hovorila som si, že keby náš dom niekedy niekto objavil, ako prvé by sa pozrel do garáže.
Som vďačná aj za to, že ma ju otec naučil riadiť už keď som bola veľmi mladá, a to i napriek maminým protestom. Naučiť sa ju riadiť bolo dosť ťažké, pretože má sajdkáru. Spomínam si, ako som sa ju v dvanástich rokoch učila šoférovať, otec sedel v sajdkáre a štekal na mňa povely vždy, keď som chcela zastaviť. Riadiť som sa naučila na týchto strmých a nemilosrdných cestách a pamätám si, že som mala pocit, že umrieme. Vybavujem si, že som sa pozrela cez okraj zrázu, videla tú výšku, rozplakala sa a chcela, aby šoféroval on. On ale odmietol. Tvrdohlavo tam sedel viac než hodinu, kým som konečne neprestala plakať a neskúsila to znova. A nejako som sa ju naučila riadiť. Moja výchova v kocke.
Na motorku som nesiahla od doby, keď som ju schovala. Nechcem veľmi riskovať, preto sa na ňu chodím pozrieť len keď potrebujeme doplniť zapaľovač, a i to robím v noci. Hovorím si, že keby sme odtiaľto museli rýchlo zmiznúť, dala by som Bree a Sašu do sajdkáry a odviezla nás do bezpečia. V skutočnosti nemám najmenšie tušenie, kam by sme vlastne šli. Podľa toho, čo som videla a počula, je zvyšok sveta len pustatina plná divokých zločincov, gangov a preživších je len málo. Tí agresívnejší, ktorí prežili, sa zhromaždili v mestách a unášajú a zotročujú kohokoľvek nájdu, či už pre svoje vlastné dôvody alebo aby títo otroci bojovali v arénach na život a na smrť. Hádam, že Bree a ja sme jedny z mála tých, ktorí prežili a stále žijú slobodne mimo mesta. A jedny z mála tých, ktorí ešte neumreli od hladu.
Zapálim sviečku a Saša ide pomaly za mnou tmavým domom. Predpokladám, že Bree spí a to mi robí starosti: obvykle toho veľa nenaspí. Pred dverami sa zastavím a premýšľam, či ju mám zobudiť alebo nie. Ako tam stojím, môj pohľad sa zdvihne nahor, až som sa zľakla svojho odrazu v malom zrkadle. Zakaždým, keď sa vidím, vyzerám omnoho staršia. Moja vychudnutá, hranatá tvár je sčervenená od chladu, lemujú ju svetlé hnedé vlasy po plecia a moje oceľovo šedé oči na mňa hľadia, akoby patrili niekomu, koho nepoznám. Sú to intenzívne oči s tvrdým pohľadom. Otec vždy hovorieval, že sú to vlčie oči. Mama vždy hovorievala, že sú krásne. Nebola som si istá, komu mám veriť.
Rýchlo svoj zrak odvraciam od zrkadla, pretože sa nechcem vidieť. Natiahnutou rukou obraciam zrkadlo tak, aby sa to už nestalo.
Pomaly otvorím dvere Breeinej izby. V tom okamihu Saša vtrhne dnu, skočí na posteľ vedľa Bree, ľahne si jej na hrudník a začne jej oblizovať tvár. Nikdy ma neprestane prekvapovať, aké sú si tie dve blízke – niekedy si hovorím, že sú si bližšie než my dve.
Bree pomaly otvorí oči a zažmúri do tmy. „Brooke?“ pýta sa.
„Som to ja,“ hovorím ticho. „Som doma.“
Posadí sa a keď ma spozná, začne sa usmievať a oči sa jej rozsvietia. Leží na zemi na lacnom matraci, odhodí na bok svoju prikrývku a vstáva z postele ešte v pyžame. Pohybuje sa pomalšie než zvyčajne.
Skloním sa k nej a objímem ju.
„Mám pre tebe prekvapenie,“ vravím jej a len sťažka krotím svoje nadšenie.
Pozrie sa na mňa široko otvorenými očami, ktoré po chvíli zavrie, natiahne ruku a čaká. Je taká úprimná a dôverčivá, že ma to udivuje. Kladiem si otázku, čo jej mám dať ako prvé a rozhodnem sa pre čokoládu. Siahnem do vrecka, vytiahnem tabuľku čokolády a pomaly jej ju položím do dlane. Otvorí oči, pozrie sa na svoju ruku a neisto žmúri v matnom svetle. Dávam sviečku bližšie.
„Čo je to?“ pýta sa.
„Čokoláda,“ odpovedám jej.
