štát, aby sa dane zvýšili na 70 % a aby sa štát mohol pliesť do každej oblasti našich životov. Hovoril, že ľudia napravo, Republikáni, chceli čím ďalej menšiu vládu, úplne zakázať dane a nepliesť sa ľuďom vôbec do ničoho, aby sa každý staral o seba. Hovoril, že postupom času tieto odlišné ideológie namiesto toho, aby sa snažili nájsť spoločnú reč, sa čím ďalej, tým viac vzďaľovali, prechádzali do stále väčších extrémov – až napokon dospeli do okamihu, keď sa nezhodli už vôbec v ničom.
Situáciu ešte zhoršoval fakt, že sa Amerika stala tak preľudnená, že žiadny z politikov nedokázal zaujať celú krajinu a politici začali zisťovať, že len čoraz extrémnejšie pozície im dokázali zaistiť pozornosť celoštátnych médií, a tým pádom i uspokojiť ich osobné ambície.
Výsledkom bolo, že najvýraznejšími osobnosťami oboch strán boli tí, ktorí zaujímali tie úplne najextrémnejšie názory a každý sa snažil prekonať toho druhého, takže prehlasovali i veci, ktorým v skutočnosti neverili, ale sami sa zaháňali do kúta. Prirodzene, keď spolu obe strany debatovali, dokázali byť iba v spore – a ich debaty sprevádzali stále ostrejšie slová. Zo začiatku to boli len urážky a slovné útoky. Tie sa ale časom stupňovali. A jedného dňa prekročili hranicu, odkiaľ nebolo návratu.
Jedného dňa, asi pred desiatimi rokmi, nastal zlomový bod, keď jeden politický vodca tomu druhému pohrozil tým osudným slovom: „vzbura“. Ak by Demokrati zvýšili dane ešte o jeden cent, jeho strana by sa vzbúrila proti Spojeným štátom a každá dedina, každé mesto a každý štát by sa rozdelil na dve časti. Nie územím, ale ideológiou.
Načasovanie nemohlo byť horšie: v tej dobe bola celá krajina v ekonomickej depresii a bolo dosť nespokojencov, ktorí stratili prácu, vďaka ktorým mohol tento vodca získať na popularite. Médiá videli, koľko divákov k televíziám privádzal a dávali mu stále viac priestoru. Jeho popularita čoskoro začala prudko stúpať. Nakoniec ho nemal kto zastaviť a keď Demokrati odmietli akýkoľvek kompromis, veci sa samy od seba hýbali takým smerom, že na svojej pozícii ešte pritvrdil. Jeho strana navrhla svoju vlastnú vlajku a dokonca i menu.
To bol prvý zlomový bod. Keby sa niekto odhodlal zakročiť a zastavil ho vtedy a tam, mohlo sa to zastaviť všetko. Ale nikto to neurobil. Takže tlačil ešte ďalej.
Celá situácia tohto politika povzbudila ešte viac, takže navrhol, aby nová únia mala aj svoju vlastnú políciu, svoje vlastné súdy a svojich vlastných vojakov – svoju vlastnú armádu. To bol druhý zlomový bod.
Keby vtedajší demokratický prezident bol dobrým vodcom, možno to vtedy ešte mohol zastaviť. On však celú situáciu ešte zhoršil tým, že robil jedno zlé rozhodnutie za druhým. Namiesto toho, aby sa snažil veci upokojiť, aby sa snažil vyriešiť základné problémy, ktoré viedli k takej nespokojnosti, sa rozhodol, že jediný spôsob, ako potlačiť ním nazývanú „rebéliu“, bola tvrdá línia: obvinil celé vedenie republikánskej strany z podnecovania k vzbure. Vyhlásil stanné právo a počas jednej noci ich dal všetkých pozatýkať.
To situáciu vystupňovalo ešte viac a celá strana sa zomkla dohromady. Tiež sa pridala polovica armády. Ľudia boli rozdelení – každý dom, každé mesto, každá vojenská základňa — v uliciach sa pomaly stupňovalo napätie, sused nenávidel suseda. Dokonca i rodiny sa rozdelili.
Raz v noci sa vedenie armády vernej Republikánom podľa tajných rozkazov pokúsilo vykonať puč a oslobodiť vedenie strany z väzenia. Situácia uviazla na mŕtvom bode. A na schodoch budovy Kapitolu sa ozval prvý osudný výstrel. Jeden mladý vojak mal dojem, že jeden dôstojník siaha po zbrani, a vystrelil prvý. Sotva padol prvý americký vojak, nebolo návratu. Bola prekročená posledná hranica. Američan zabil Američana. Prepukol boj, v ktorom padli desiatky dôstojníkov. Vedenie Republikánskej strany niekto odpratal do bezpečia na tajnom mieste. A od toho okamihu sa armáda rozdelila na dve. Vláda sa rozdelila na dve. Mestá, dediny, okresy a štáty sa rozdelili na dve časti. Tomu sa neskôr začalo hovoriť Prvá vlna.
Počas prvých pár dní sa krízové vedenie a vládne útvary snažili uzmieriť a vyhlásiť mier. Ale už bolo príliš neskoro. Prichádzajúcu búrku už nedokázalo zastaviť nič. Jedna frakcia agresívnych generálov sa rozhodla vziať veci do svojich rúk a získať slávu, stať sa prvým mužom vojny a využiť výhody momentu prekvapenia. Spočítali si, že najlepším spôsobom, ako to celé ukončiť, bude rozdrviť opozíciu.
Začala vojna. Na americkej pôde zavládli boje. Z Pittsburghu bol nový Gettysburg, každý týždeň dvestotisíc mŕtvych. Proti tankom sa mobilizovali tanky. Proti lietadlám lietadlá. Každý deň, každý týždeň sa násilie stupňovalo. Značili sa hranice, armáda a polícia sa rozdelili a boje sa rozšírili do každého zo Spojených štátov. Všade bojoval každý s každým, priateľ proti priateľovi, brat proti bratovi. Dospelo to do situácie, keď už nikto nevedel, prečo sa vlastne bojuje. Celý národ krvácal a nikto to nedokázal zastaviť. Tomu sa začalo hovoriť Druhá vlna.
Do tej doby boli všetky boje, nech už akokoľvek krvavé, vedené konvenčným spôsobom. Potom ale prišla Tretia vlna, najhoršia zo všetkých. Zúfalý prezident sa kdesi v tajnom bunkri rozhodol, že to, čomu neustále hovoril „rebélia“, bolo možné potlačiť jediným spôsobom. Zvolal k sebe svojich najlepších poradcov a tí mu navrhli, že na potlačenie rebélie raz a navždy musí použiť svoju najmocnejšiu zbraň: cielené nukleárne strely. Súhlasil.
Ďalší deň dopadli nukleárne hlavice na strategické bašty Republikánov po celej Amerike. Ten deň na miestach ako Texas, Nevada alebo Mississippi zomreli stovky tisíc ľudí. Ďalší deň zomreli milióny.
Republikáni odpovedali po svojom. Zmobilizovali vlastné prostriedky, zaútočili na NORAD a vyslali vlastné nukleárne strely na Demokratické oblasti. Štáty ako Maine alebo New Hampshire takmer zmizli z povrchu zemského. Počas ďalších desiatich dní bola zničená skoro celá Amerika, jedno mesto po druhom. Bola to vlna za vlnou totálnej devastácie a koho nezabil priamy zásah, čoskoro zomrel na následky zamoreného vzduchu a vody. Počas jedného mesiaca nezostal nikto, kto by bojoval. Ako ľudia pochodovali do boja proti svojim susedom, rabovali sa ulice i budovy, jedna po druhej.
Otec ale ani nečakal, kým ho povolajú – a to je ten dôvod, prečo ho nenávidím. Odišiel dávno predtým. Predtým než vojna vypukla, bol dvadsať rokov dôstojníkom námornej pechoty a videl skôr než väčšina ostatných, kam to speje. Zakaždým, keď sa pozeral na správy, zakaždým, keď videl dvoch politikov na seba kričať tými najnevyberanejšími spôsobmi a navzájom sa v nich tromfovať, otec vždy pokrútil hlavou a hovoril: „Z toho bude vojna. Verte mi.“
A mal pravdu. Môj otec si paradoxne svoje už odslúžil a už roky teda nebol v aktívnej službe. Keď ale zaznel ten prvý výstrel, znovu sa prihlásil do služby. Ešte predtým, než sa začalo hovoriť o totálnej vojne. Asi bol prvým dobrovoľníkom do vojny, ktorá ešte ani nezačala.
A preto som na neho stále taká naštvaná. Prečo to musel urobiť? Prečo jednoducho nemohol nechať ostatných navzájom sa pozabíjať? Prečo nemohol zostať doma a chrániť nás? Prečo mu viac záležalo na jeho vlasti než na jeho rodine?
Stále si dokážem živo vybaviť ten deň, keď nás opustil. Prišla som zo školy a z domu som počula krik ešte skôr, než som prišla k dverám nášho bytu. Pripravila som sa. Neznášala som, keď sa naši hádali, čo bolo vlastne neustále a myslela som
