„Ver mi,“ hovorím jej. „To bude niečo!“
*
Nechcem, aby nám to doma smrdelo rybacinou, takže sa dnes ešte raz vydám do zimy a pripravím toho lososa vonku. Beriem si nôž a pripravujem sa na prácu. Vlastne neviem, čo robím, ale viem dosť, aby mi bolo jasné, že hlava ani chvost sa nejedia. Takže začnem tým, že ich odrežem.
Potom si hovorím, že plutvy tiež asi jesť nebudeme, takže ich všetky odrežem – a šupiny tiež nie, tak ich očistím, ako len najlepšie viem. Potom si vravím, že sa asi jedáva otvorená, takže zvyšok rozrežem napoly. Vnútri je čosi hutné a ružové, plné malých kostí. Neviem, čo ešte urobiť, takže už asi bude pripravená na varenie.
Skôr než vojdem dnu, musím si umyť ruky. Jednoducho vezmem do dlaní hrsť snehu a očistím si ním ruky. Som zaň vďačná – obvykle musím ísť k najbližšiemu potoku, pretože nemáme žiadnu tečúcu vodu. Vstanem a kým vojdem dnu, na chvíľu sa zastavím a rozhliadam sa po okolí. Najskôr počúvam, ako vždy, či nezačujem nejaké známky hluku alebo nebezpečenstva. Po niekoľkých sekundách si uvedomím, že svet už vari pokojnejší byť nemôže. Konečne sa pomaly začínam uvoľňovať, zhlboka sa nadýchnem a cítim, ako mi na tvár padajú snehové vločky, vnímam, aké je všade dokonalé ticho a uvedomujem si, aká krásna je tu vlastne príroda. Vysoké borovice sú pokryté bielym snehom, ktorý sa neprestajne znáša z purpurového neba a svet sa zdá byť dokonalý ako v rozprávke. Oknami je vidno žiaru kozuba a zvonku naša chata vyzerá ako to najútulnejšie miesto na zemi.
Vraciam sa dovnútra s rybou v ruke, zatváram za sebou dvere a cítim, aké je príjemné sa zvonku vrátiť na miesto o toľko teplejšie, ožiarené mäkkým svetlom, ktoré sa od všetkého odráža. Bree sa o oheň stará vzorne, ako vždy, prikladá drevo ako odborníčka a oheň je teraz ešte jasnejší. Na zemi pri kozube pripravuje riad, ktorý priniesla z kuchyne. Saša neisto sedí vedľa nej a sleduje každý jej pohyb.
Prinesiem rybu k ohňu. Vlastne ani poriadne neviem, ako ju uvariť, takže ju len dám na chvíľu nad oheň, nech sa chvíľu opeká, niekoľko ráz ju obrátim a budem dúfať, že to bude fungovať. Bree mi číta myšlienky: okamžite odbehla do kuchyne a vracia sa s ostrým nožom a dvoma dlhými špízmi. Každý kus ryby napichne na špíz a potom svoju porciu vezme a drží ju nad plameňom. Spravím to isté. Breeine domáce inštinkty boli vždy lepšie než moje a som jej za jej pomoc vďačná. Vždy sme boli dobrý tím.
Obe tam stojíme, hľadíme do ohňa ako prikované a držíme svoje ryby nad ohňom, kým nám neoťažejú ruky. Izbu naplnila vôňa pečenej ryby a po desiatich minútach sa môj žalúdok bolestivo ozve, že je hladný a netrpezlivý. Rozhodla som sa, že moja ryba je už hotová. Koniec koncov, ľudia niekedy jedávajú i surové ryby, takže aké hrozné to môže byť? Zdá sa, že Bree súhlasí, takže každá svoju porciu položíme na svoj tanier a sadneme si na zem vedľa seba chrbtom k pohovke, nohami pri ohni.
„Opatrne,“ varujem ju. „Vnútri je stále veľa kostí.“
Vyberám zo svojej ryby kosti a Bree robí to isté. Keď som ich už vybrala dosť, odkrojím si malý kúsok ružového mäsa, ktoré je ešte horúce a zbieram odvahu.
Chutí to celkom dobre. Chcelo by to trošku soli alebo nejakého korenia, ale aspoň to chutí uvarene a čerstvejšie to už byť nemôže. Úplne cítim, ako mi do tela vstupujú tak potrebné bielkoviny. Bree svoju porciu tiež rýchlo hltá a vidím jej na tvári úľavu. Saša si sadne vedľa nej, civie na ňu a oblizuje sa. Bree vezme veľký kus, opatrne ho vykostí a podáva ho Saši. Saša ho dôkladne rozžuje a prehltne, potom si začne oblizovať čeľuste a zíza ďalej v nádeji, že dostane ešte kúsok.
„Tu, Saša,“ poviem jej.
Pribehne ku mne a ja vezmem kúsok svojej ryby, vykostím ho a podám jej ho. Zhltne ho za niekoľko sekúnd. Než som sa nazdala, moja ryba zmizla ako vždy – a Breeina tiež – a prekvapuje ma, že sa môj žalúdok znova ozýva. Už teraz si prajem, aby som bola chytila viac rýb. I tak to však bola tá najväčšia večera za posledné týždne a snažím sa byť spokojná s tým, čo máme.
Potom si spomeniem na miazgu. Vyskočím, vyberiem termosku zo skrýše a podávam ju Bree.
„Tu máš,“ usmievam sa, „napi sa prvá.“
„Čo je to?“ spýta sa, potom odkrúti vrchnák a privonia si. „Nič necítim.“ „Je to javorový sirup,“ vravím jej. „Je to ako voda s cukrom. Ale lepšie.“
Opatrne si odchlipne, potom sa na mňa pozrie a roztvorí oči od nadšenia. „To je dobrota!“ vykríkne. Dá si niekoľko malých dúškov a podá mi termosku. Nemôžem odolať a sama sa tiež trochu napijem. Cítim ten nával cukru. Nakloním sa a opatrne trochu miazgy nalejem Saši do misky. Všetku miazgu vychlípe a zdá sa, že aj jej chutí.
Ja som ale stále strašne hladná. Stáva sa mi to len málokedy, ale prepadla ma slabá chvíľka: premýšľam o pohári s džemom a hovorím si, prečo nie? Koniec koncov je ich hore v chatke na plošine ešte mnoho – a ak to dnes nestojí za poriadnu oslavu, tak potom kedy?
Zložím z rímsy pohár s džemom, otvorím ho, prstom siahnem dnu a vezmem si veľkú porciu. Dávam si ju na jazyk a nechávam si ju v ústach ako sa len najdlhšie dá, až potom prehltnem. Je to božské. Pohár, ktorý je ešte vždy dopoly plný, podávam Bree. „Tu máš,“ vravím jej, „dojedz to. U nás doma je toho ešte veľa.“
Keď Bree natiahne ruku k poháru, oči jej úplne žiaria. „Si si istá?“ spýta sa. „Nemali by sme si ho nechať?“ Pokrútim hlavou. „Je čas na to, aby sme si trochu dopriali.“
Nemusím ju prehovárať. O niekoľko okamihov je zjedené, až na jednu porciu pre Sašu.
Ležíme tu opreté o pohovku, nohy pri ohni a moje telo sa konečne začína uvoľňovať. Vďaka tej rybe, miazge a džemu konečne začínam cítiť, ako sa mi vracajú sily. Pozriem sa na Bree, ktorá medzitým už podriemkava, na jej kolenách má hlavu Saša a i keď stále vyzerá nezdravo, je to prvýkrát za dlhú dobu, čo vidím u Bree v očiach nádej.
„Mám ťa rada, Brooke,“ povie ticho.
„Aj ja ťa mám rada,“ odpoviem jej.
Keď sa na ňu znova pozriem, už spí.
*
Bree leží na pohovke oproti kozubu, zatiaľ čo ja si teraz sadám do kresla vedľa nej, za posledné mesiace sa z toho stal taký náš zvyk. Každý večer pred spaním sa schúli na pohovke, príliš sa bojí zaspať sama v izbe. Robím jej spoločnosť a čakám, kým nezaspí a potom ju odnesiem do postele. Väčšinu večerov oheň nemáme, ale i napriek tomu tu sedíme.
Bree má vždy nočné mory. Predtým ich nemávala: pamätám si časy, ešte pred vojnou, keď zaspávala úplne ľahko. Vtedy som si ju dokonca doberala a volala som ju „ospalá Bree“, pretože dokázala zaspať v aute, na gauči, pri čítaní v kresle - kdekoľvek. Teraz je to však úplne inak. Dokáže byť hore hodiny a keď spí, nie je to pokojný
