a zabíjal nevinných ľudí?“
Otec očervenel ako vždy, keď sa rozčúlil.
„Nevieš, o čom hovoríš!“ kričal na ňu. „Plním si svoju povinnosť voči svojej krajine. Je to tá správna vec.“
„Správna pre koho?“ odsekla mu. „Veď ani nevieš, za čo vlastne bojuješ. Za bandu blbých politikov?“
„Viem presne, za čo bojujem: chcem udržať našu krajinu pohromade.“
„Tak to mi teda prepáčte, Kapitán Amerika!“ zajačala naňho. „Môžeš si to vo svojej hlave ospravedlňovať ako chceš, ale pravdou je, že ideš preč, pretože ma nemôžeš vystáť. Pretože si nikdy nevedel, ako zvládnuť život doma. Pretože si príliš hlúpy na to, aby si niečo dokázal urobiť so svojím životom po pechote. Takže hneď vyskočíš a pri prvej príležitosti utečieš—„
Otec ju zastavil silnou fackou. Stále si vybavujem ten zvuk.
Bola som v šoku. Nikdy predtým som nevidela, že by na ňu akokoľvek vztiahol ruku. Cítila som, ako mi dochádza dych, ako keby som tú facku dostala ja. Civela som naňho a skoro som ho nespoznávala. Bol to naozaj môj otec? Bola som v takom šoku, že som pustila svoju knihu, ktorá dopadla na zem s hlasným zadunením.
Obaja sa otočili a pozreli sa na mňa. Strašne som sa hanbila, takže som sa obrátila a bežala chodbou do svojej izby a treskla za sebou dvermi. Nevedela som, ako na to všetko mám reagovať a len som chcela byť od nich čo najďalej.
O chvíľu neskôr sa ozvalo slabé zaklopkanie na dvere.
„Brooke, to som ja,“ povedal otec tichým hlasom, plným ľútosti. „Mrzí ma, že si pri tom musela byť. Pusť ma dnu, prosím.“
„Choď preč!“ zakričala som.
Nasledovalo dlhé ticho. On však neodišiel.
„Brook, musím teraz odísť. Rád by som ťa ešte naposledy videl, kým odídem. Prosím ťa. Poď von sa so mnou rozlúčiť.“
Začala som plakať.
„Choď preč!“ odsekla som znovu. Bola som taká ohromená, taká naštvaná, že mamu udrel a ešte viac za to, že nás opúšťa. A v hĺbke duše som sa bála, že sa už nevráti.
„Musím ísť, Brooke,“ riekol. „Nemusíš tie dvere otvoriť. Chcem ale, aby si vedela, že ťa veľmi ľúbim. A že s tebou vždy budem. Pamätaj si, Brooke, že si tá silná. Postaraj sa o túto rodinu. Spolieham sa na teba. Postaraj sa o nich.“
A potom som počula, ako sa kroky môjho otca vzďaľujú. Boli slabšie a slabšie. O chvíľku neskôr som počula, ako sa dvere nášho bytu otvorili a potom zavreli.
A potom už nič.
O niekoľko minút – zdalo sa to ako niekoľko dní – som pomaly otvorila dvere svojej izby. Hneď som to vedela. Bol preč. A už vtedy som to ľutovala. Chcela by som sa s ním rozlúčiť. Pretože v hĺbke duše som už vedela, že sa nikdy nevráti.
Mama sedela pri kuchynskom stole, hlavu v dlaniach a ticho plakala. Vedela som, že v ten deň sa všetko navždy zmenilo, že už nič nebude ako predtým – že ona už nebude ako predtým. A že ani ja nebudem.
A mala som pravdu. Ako tu tak teraz sedím a žmúrim oťažievajúcimi očami do žeravých uhlíkov dohasínajúceho ohňa, uvedomujem si, že od toho dňa nič nebolo ako predtým.
*
Stojím v našom starom byte v Manhattane. Neviem, čo tu robím ani ako som sa sem dostala. Nič nedáva zmysel, pretože ten byt je iný, než si pamätám. Nie je v ňom vôbec žiadny nábytok, ako keby sme tam nikdy nebývali. A som tu len ja.
Ozve sa smutné zaklopkanie na dvere a dnu vchádza otec v kompletnej uniforme a v ruke nesie kufrík. Oči má prázdne, akoby sa práve vrátil z pekla.
„Otecko!“ snažím sa zakričať. Ale slová mi nevychádzajú z úst. Pozriem sa na zem a vidím, že som prilepená k podlahe, schovaná za stenou a že ma nevidí. Snažím sa uvoľniť, aby som mohla bežať za ním alebo na neho zavolať, ale nemôžem. Musím sa bezmocne dívať, ako chodí po prázdnej izbe a všade sa rozhliada.
„Brooke?“ zavolá. „Si tu? Je niekto doma?“
Znovu sa mu pokúšam odpovedať, ale môj hlas nefunguje. Prehľadáva každú miestnosť. „Povedal som, že sa vrátim,“ hovorí. „Prečo na mňa nikto nepočkal?“
Potom sa rozplače.
Srdce mi puká a snažím sa zo všetkých síl naňho zavolať. Ale nech sa akokoľvek snažím, z hrdla mi nič nevychádza. Nakoniec sa otočí, odíde z bytu a jemne za sebou zavrie dvere. Tichom sa rozlieha cvaknutie kľučky.
„OTECKO!“ kričím a hlas sa mi konečna vrátil.
Je ale príliš neskoro. Viem, že navždy odišiel a z nejakého dôvodu je to všetko moja vina.
Zažmurkám a odrazu som naspäť v horách, v otcovej chate a sedím v jeho obľúbenom kresle pri ohni. Otec sedí na pohovke, je naklonený dopredu, hlavu sklonenú a hrá sa so svojím námorníckym nožom. S hrôzou zisťujem, že polovica jeho tváre je spálená úplne na kosť, že vlastne vidím polovicu jeho lebky.
Pozrie na mňa a ja mám strach.
„Nemôžeš sa tu schovávať večne,“ hovorí odmerane. „Myslíš si, že si tu v bezpečí. Ale oni po teba prídu. Vezmi Bree a schovajte sa.“
Vstal a ide ku mne, chytí ma za plecia a zatrasie mnou, oči mu horia naliehavosťou. „ROZUMEL SI MI, VOJAK!?“ kričí na mňa.
Zmizne a v tom okamihu sa naraz otvoria dvere a okná, s veľkým treskom za kakofónie rozbitého skla. Do nášho domu vrazia desiatky otrokárov s pištoľami v rukách. Majú na sebe svoje klasické čierne uniformy a prehľadávajú každý kút chaty. Jeden z nich zoberie Bree z pohovky a odnáša ju preč, ona strašne kričí, zatiaľ čo jeden otrokár pribehne ku mne, zaborí svoje prsty do môjho ramena a zamieri svoju pištoľ priamo na moju tvár.
Vystrelí.
Prebudím sa s krikom a som zmätená.
Niekto ma drží na rameno a keďže mám sen a realitu ešte trochu prepletené, som pripravená zaútočiť. Pozriem sa, kto ma drží a vidím, ako pri mne stojí Bree a trasie mi rukou.
Stále ešte sedím v otcovom kresle, miestnosť je už ale zaliata slnečným svetlom. Bree hystericky plače.
Niekoľkokrát zažmurkám a snažím sa posadiť a usporiadať si myšlienky. Bol to všetko len sen? Bolo to také skutočné.
„Mala som zlý sen!“ plače Bree a stále ma drží za ruku.
Pozriem
