že mu páru niet, meno moje.
Ľavko — Len keby sa v čerty nebol pobil v tej krčme onehdy.
Žofa — Si mu to ty na príčine. Museli ste oldomáš naraz prepiť?
Ľavko — Keby som sa bol nazdal! A veď som mu ja hneď: teda ženiť sa máš, a takéto vyvedieš. Rozmetal šarvancov ako snopy! Moja päsť voľakedy tiež neraz zaľahla olovom.
Žofa (spomenie) — Veru, meno moje, ako si aj mňa bol raz búšil.
Ľavko — Eh, to len ako keby ťa bol pohladil.
Žofa — A obelasela mi ruka ako zástera, meno moje.
Ľavko — Čušže mi s tým! To bolo — ani sa už nepamätám.
Žofa (plače) — Ale ja pamätám, meno moje. Ja viem, aký si bol planec za mladi, meno moje. Slabou náturou žena by to nebola vydržala.
Ľavko — Taraje! Druhé ešte inak dostávajú, a nepochvália sa.
Výstup tretej
Predošlí, Palčík, Mara
Ľavko (na klopanie) — Slobodno!
Žofa — Ktože k nám ide?
Palčík (hovorí vážne, s dôrazom na každom slove) — Dobrý deň!
Mara (tichá, chorľavá, ale viac si namýšľa, ako ju bolí) — Ako sa máte?
Žofa — Ďakujeme za opýtanie, meno moje. Zdraví.
Ľavko — Vy ako sa pochválite, vzácni naši švagrovci?
Žofa — A vy ste nie chorí, meno moje?
Mara — Ja som taká neduživá ... Ach, a táto zima ...
Ľavko — Prejdite, sadnite si. Bohatá rodina o chudobnú nestojí. Nekuknete raz za pol roka k nám.
Palčík — Nestačíme. Zavalení robotou.
Žofa — A či musíte? Vinovatí ľudia! Dala by som do árendy a žila si ako pani, meno moje. Nemáte sa komu trápiť. Dvaja ľudia, škoda si vám zdravie ukracovať, meno moje.
Palčík — Aj z tej árendy — čože? Vycicajú ti zem, ani za päť rokov sa jej nedorobíš.
Ľavko — Veru je tak, pravdu ty máš, švagre náš.
Mara — Čože u vás nového? Ďurko že vám je kde?
Ľavko — Šiel soľ lízať, ako sa vraví.
Žofa (v rozpakoch) — Ta šiel, meno moje, ta, medzi mládež; obzrieť sa, meno moje, ako mládenec.
Ľavko — To je u nás nového, že syna ženíme, milý môj švagre. Starosti. Keby mal kto pomôcť ...
Palčík — Aj to sa môže stať, že vám aj pomôžeme.
Žofa — Koho mu vziať? Už by sme len nechceli lecičo. Aby bolo aj kúštik majetku, meno moje.
Mara — A čiuže mu chcete pýtať?
Žofa — Ach, ba zachádza on, už ako z vojenčiny ešte druhej jesene došiel, tu i tam, meno moje; ale nevie, na ktorú sa odvážiť, meno moje.
Ľavko — Judku, viete, Judku Bielych by sme radi.
Palčík — Ach, veď je to hádam aj nie za Ďurka ...
Žofa — Ba že je robotná. Nuž a že je hrdá — ako gazdovská, meno moje.
Mara — Nevravže, sestra. Tá je veru nie naučená robiť, len sa cifrovať, farbiť ... Ach, to ste ...
Palčík — Ste nevedeli slova povedať? Dáku inakšiu by sme mu boli poradili, čo my máme na mysli.
Žofa — Čože vy máte na mysli, meno moje?
Ľavko — Dobrú radu vďačne prijmeme.
Žofa — Ešte nie pozde, meno moje.
Ľavko (Žofe) — Aj tak by nebolo. (Úlisne.) Ak by tuto švagrovci naši... Takej rodiny málo máme! To vám poviem do očú ako čistú pravdu.
Palčík — Počúvaj, švagre, čo by sme my ... Ja by som vám radil, akže by vám bolo po vôli...
Žofa — Čože by nebolo, meno moje?
Ľavko — Povieš, uvidíme čo. Možno, že aj bude.
Palčík — Ak sa vám bude páčiť, dobre; ak nie, nemusí nik o tom vedieť. To sa len my pozhovárame.
Ľavko — Len povedzte, švagre, čo to má byť.
Palčík — Toť s mojou starou sme sa takto zhovárali: Ostarievame, a detí nemáme. Nijakej opatery, ak by sme do voľačoho upadli...
Žofa (citne) — Meno moje, božechráň! Veď sme tu! Hádam krv nie voda, meno moje.
Ľavko — Múdre, žena moja!
Mara (tiež si utrie slzu).
Palčík — Ja by som ti, švagre môj, tú radu dal, že ak by ste pristali na Zuzku, mojej sestrinu dievku ...
Mara — Sestra moja! Aj ty si mi práve taká rodina ako aj stará Kata môjmu ...
Ľavko (prikyvuje) — Len si dopovedzte.
Žofa (potešená, vo vytržení) — Neskáč do reči, meno moje.
Palčík — My by sme radi boli, čo by sa tieto vaše deti pobrali. Tak by sme ľúbili, čo by sa náš majetok nerozišiel. Ony by nás opatrili ...
Mara — Do mojej a jeho smrti.
Ľavko (robí sa hlúpym) — Akýmže by ste spôsobom, švagre, to vy ľúbili...? Nerozumiem.
Palčík
