— Ozaj len nakukla.
Mara — Prejde vše aj pol roka, kým ju vidíme.
Kata — Do fabriky som ju nechcela pustiť, nuž je v službe.
Mara — Veď to už bude dievka na vydaj!
Kata — Len by bolo za koho.
Katka — A prázdno vrece nikto neuchytí...
Valach — Ako som ja teba!
Katka — Mohol si ma nechať, bola by sa vydala ...
Valach — Za krajšieho šuhaja, podľa nôty.
Palčík — Ako sa dráždia. Nuž a inak akože sa máte?
Tomáš — Všelijako. Vieš, čo stojí v zime kresárstvo. Do fabriky chodíme. A keby len tej mzdy viacej bolo, lebo veru v dnešný čas všakové požadujú aj od chudobného človeka . ..
Palčík — Veď aj Ondrík zarába.
Kata — A predsa je toho málo, čo donesú na týždeň. Aj na ten dohán, aj vypiť.
Tomáš — A kdeže sú háby, obuv, dávky obecné, cirkevné ...?
Mara — A Zuzka koľkože pláce má? Na mesiac je, či na rok?
Kaňúrik, Valach (odchádzajú) — Dobrého zdravia vám!
Ondriš (tiež sa obliekol).
Tomáš — Už idete, deti?
Eva, Katka — Už, už. Dobrú noc vám. (Odchádzajú.)
Mara — Dobrú noc vám všetkým.
Palčík — A na tanec ktoríže pôjdete?
Anka — Ja by šla, ale ma nepustia.
Palčík — Ty ešte stačíš.
Kata (vyprevadila do dverí) — Na mesiac je ... Nová gazdiná, nuž len som ju — ako sa jej bude vidieť.
Ondriš (odchádza) — Čo títo len k nám prišli?
Tomáš — Ideš aj ty?
Ondriš — Idem. (Odíde.)
Výstup tretej
Tomáš, Palčík, Kata, Mara, Anka
Anka (číta si).
Kata — Po päť zlatých má. Ale keď to len na tie háby veľa načim.
Mara (vzdychne) — Hej, veľa, ver‘... My o tom nevieme, starý môj.
Palčík — Vďačne by sme my to vynaložili na vlastné, keď aj tak musíme cudziemu vydávať ...
Mara — Nuž a tak Zuzka ani na tanec nepôjde dnes večer? Azda ju len pustia.
Palčík (určito) — Ja by som sám ľúbil, aby ona šla dnes na tanec. Pôjdeme aj my kuknúť.
Tomáš — Ona by šla, ale či ju gazda pustí.
Kata — Keď vy chcete, nech by šla. Na vašu žiadosť, keby som ju šla pýtať ...
Tomáš (do reči) — Dostaneš po nose.
Palčík — Ale len na takéto sviatky ju môžu pustiť na trochu zábavy.
Kata — Tam by sa trochu poveselila. A to by jej aj tá práca inak šla od ruky.
Mara — Kdeže sa má schodiť mladá čeľaď, ak nie na tanci?
Kata — Ona sa neťahá. Je vždy takô, chúďa, zamyslenô, až sa o ňu bojím. Služba ťažká, ono mladé, ešte nemá ani osemnásť rokov.
Mara — Ale veď ju gazda pustí, len aby šiel niekto po ňu.
Kata — Má kto ísť. Anka, choď po Zuzku, aby sa šla obliecť, že pôjde na tanec. A ak by si bola treba, ostaň ty tam.
Anka — Je už tma, ja sa bojím. I ja sa chcem dívať na tanec.
Mara — Ty sa ešte máš kedy, dievka moja.
Palčík — Len choď, poslúchni mater.
Mara — Zuzka aby prišla domov, obliecť sa, pôjde na tanec, že si my žiadame.
Anka (trucovito) — Ja nejdem! Je tma, aj veľký sneh. Ja sa bojím.
Kata — Ideš? Ja ti dám báť sa! Kdeže je tá metla? Hneď ťa vyčešem ňou. Ideš? (Durí ju.)
Anka — Načo to aj prišli k nám?
Kata — Keď ti kážem, iď! Nehnevaj ma na tento deň. Ideš ho? Keď ja nijakej pomoci nemám od tohto dievčaťa! (Anka sa oblieka.) Tri som vychovala, tie ma počúvali ako treba, a z tohto bohviečo vychovám. Iba zjedanie mám s ňou; o rozum prídem. Počkaj, pôjdeš do služby! Ja sa radšej sama zaobídem, ale s tebou sa zjedať nebudem.
Anka (vyšla a tresla dverami).
Mara — No vidíš, akô je neposlušnô, ako búcha.
Tomáš — Keď jej vše voľká, vše by ju zadrhla.
Palčík — Kieže ju buchneš, udrieš ...
Kata — Ale biže plané, bude ešte horšie.
Mara — Tak, tak, vidíš. A ešte na nás dakto povie, že nepekné bolo od nás, že sme už štvrté preč poslali, čo sme vzali za svoje.
Palčík — Ľudia vravia, že sme skúpi, a čo nás to stálo! Opatera, háby, škola — a pomoci nijakej.
Mara — Hábky som jej kúpila aj v lete, a čo za to? Čo zachytilo, všetko vzalo a zanieslo materi. Masti v hrnčíčku, maku v uzlíku, vajíčka odnášalo ako straka.
