a plesne do dlane), nedbám, čo sa to dnes stane...! Hádam kresťanská povinnosť opatriť cudzieho, nie to rodinku, keby sa tak s vami stalo, že by ste do choroby upadli. Ale — ale, takto ... Ja nedbám! Čo ty, mati?
Žofa — To sú otázky! Nuž čože sa ma to máš opytovať, meno moje? Nuž či nie radšej dám syna sestre za svojho ako čertvie akej testinej za podnož? Z gruntu môjho srdca, meno moje.
Ľavko — I ja tak, i ja!
Žofa — Len by sa chlapec vrátil...
Ľavko — Ja by poň ...
Žofa — Nechoď. Dôjde. Hádam nepôjdete hneď od nás. (Prinesie z komory hriatu pálenku, koláč; naleje a potíska.) Nože si, okoštujte, akých sme napiekli.
Mara — Vieš, že nestačíme. Aj teraz už bude načim chovať. A tá cudzia čeľaď iba zhony...
Palčík — Neboj sa, vyprášime svetom, ak sa nám toto vydarí.
Ľavko — Nože si, švagre. S cukrom, dobrá! Aspoň, reku, na Vianoce.
Palčík — Pán Boh nám pomáhaj! (Vypijú.)
Žofa (naleje) — Pán Boh uslyš, meno moje.
Ľavko — Aby tak bolo, ako si vy žiadate. Aby sa nám tieto naše reči splnili, to by som si aj ja prial. (Vypije.)
Žofa (Mare) — Aspoň oblizni, meno moje.
Mara (oblizuje) — Ja ti to nemôžem. Tuhé, dusí. (Nasilu kašle.)
Žofa — Aj mne ti hneď udrie do nosa, meno moje.
Výstup štvrtý
Predošlí, Ďurko
Ďurko — Vítam vás pekne, ujček a tetka moja. Ste dobre zdraví? (Podáva ruku.)
Palčík — My sme ta, chvalabohu. Ty ako sa pochváliš?
Mara — Sme počuli, Ďurko náš, že sa vari ženíš.
Ďurko (pozrie po rodičoch) — Ach, ešte čo, tetka moja. Stačím sa. A kdeže ste to počuli?
Palčík — No — tu sme počuli. Ani netaj. Otec aj mať nám vravia, že si vari bol na priepačkách.
Ďurko — Tak — bol som.
Palčík — Nuž teda čože si tam? Akože si tam zvŕšil?
Žofa — Čože ti už povedali, meno moje?
Ďurko — Že to všetko na nej stojí. ,,Ak má vôľu, nám je kedykoľvek.“ Lenže ona ...
Ľavko — Nuž, keď ona nemá vôle, nechaj tak.
Palčík — My by sme ti poradili druhú.
Mara — Len ak by sa ti páčilo, Ďurko.
Ďurko — Čiaže by to bola?
Palčík — Nuž Zuzka Kamenských. Akže by si ju chcel. Ak nie, ani slova viac. Ani nepovieme, že sme tu boli.
Mara — My sme sa s otcom aj s materou ...
Palčík — Nechaj, stará, ja dopoviem. Akže by ste sa so Zuzkou pobrali, vzali by sme vás za svojich.
Ľavko — To by ti bolo, syn môj!
Žofa (radostne) — Meno moje!
Palčík — Časom by sme vám odovzdali majetok...
Ďurko (povzbudený) — Nuž keď si tak žiadate rozmyslím si to. Čože je mne. Obrátim sa, kde chcem.
Žofa — Meno moje, ujček s tetkou, neboj sa, vám dobre chcú, ako vlastným deťom.
Palčík — Tak ver‘, Ďurko náš! Ak pristávaš, mňa a tetku oddnes inak nepozvi iba: otec, mama. My druhého nemáme, len vás. (Ženy slzia.)
Ľavko (dojatý) — Poďakuj sa pekne, syn môj!
Ďurko — Poďakujem, otec, ale neviem, čo Zuzka. Či pôjde? Ja pristávam! (Podá ruku Palčíkovi.)
Palčík — Či pôjde, o to sa ty netráp. To už na našej starosti. Poďme, žena, aby sa to dlho neťahalo. (Zberajú sa.)
Žofa — Veru, meno moje, aby ste sa len dlho nemeškali, my vás budeme vrúcne očakávať.
Palčík — Hneď vám dáme vedieť. A tak s Bohom!
Ľavko — Do videnia!
Žofa — A aby sa vám šťastlivo vydaril váš krásny úmysel. Bože, takej rodiny pod slncom nenájdeš, čo by tak priala človeku.
Palčík — A ty sa so Zuzkou na tanci dnes večer zídeš ...
Ďurko — Nechodieva.
Žofa — Tá slúži, vieš predsa, meno moje.
Mara — Však jej my to vykonáme, že ju pustia. Len ju tam čakaj. (Odchádza.)
Palčík — My to už pokonáme, keď sme sa na to dali. A musí to dobre byť, do čoho sa ja chytím! (Odchádzajú.)
Žofa — Taký rozum veru hocikto nemá, meno moje. Môj starý tiež, ale predsa ...
Ľavko — Predsa mi ho vše prevrátiš!
Žofa — Sklenička ti ho, meno moje, sklenička, nie ja. Ale kto nepije, ako tuto švagor ...
Ľavko — Už len váľaj na mňa. Aspoň nie pred cudzím. (Vyjdú.)
Výstup piaty
Ďurko
Ďurko (po prestávke) — Nuž, toto bude pre mňa život. Majetku títo majú. Ale Eva, Beta, Juda! Tie mi vlasy vyplejú. Eh, za mladi uži sveta! Ale už som taký zamotaný s nimi, že ich už ani šialiť
