Žofa — Na to ja nepristávam. Ja vás prídem kuknúť, meno moje.
Ďurko — Buďte na pokoji. Ja vám odkážem alebo sám odbehnem.
Ľavko — Ja idem s tebou. Neboj sa, i ja sa viem vysloviť, keď na to príde.
Žofa — Nebude načim, musela by Zuza hlavu stratiť, aby nešla! (Chlapi odchádzajú.) Meno moje, otec, veď nám Palčíkovci majú s chýrom prísť od Kamenských.
Ľavko (vráti sa) — Hop! (Ďubne si do čela.) To je pravda. Tak (Ďurkovi) ty choď, a ja ich dočkám!
OPONA
DEJSTVO DRUHÝ
Výstup prvý
Chyža u Kamenských; popoludní na Štefana
Tomáš, Ondriš, Valach, Kaňúrik, Kata, Katka, Eva, Anka, Zuzka.
(Dve skupiny. V popredí pri stole Tomáš, Ondriš, Valach, Kaňúrik. Fľaška s hriatym na stole a koláč na tanieri. Vpravo pod oknom Kata, Katka, Eva, Anka, Zuzka. Chlapi majú karty v rukách a hrajú sa na „švindlera“. Anka číta prvú hlavu druhej časti Robinsona. Chlapi fajčia, starí z fajok, mladší cigarety. Pred otvorením opony je hlučno. Zuzka na odchode. Anka neprestajne číta.)
Ondriš — Sedem!
Kaňúrik — Osem!
Tomáš — Deväť!
Ondriš — Švindler! (Vyhodí kartu.)
Tomáš — Ber si, syn môj. To tak otcovi?
Valach — Dajte, ňanka.
Tomáš — Ja som už.
Valach — Ale zase vy dáte.
Ondriš — Čoby oni? Si zabudol? Ty dáš.
Kaňúrik — Ty, ty.
Valach — Dolník!
Kaňúrik — Horník!
Tomáš — Kráľ!
Ondriš — Švindler! (Vyhodí kartu; smiech.)
Anka — Nekričteže tak, nič nerozumieme, čo čítame.
Ondriš — Á, otec sú švindler!
Tomáš — No, veď sa ty chytíš, synku. (Smiech.)
Katka — Ešte si mohla počúvať, Zuzka.
Zuzka (odchádza) — A od gazdinej potom duplom. Už idem, mama.
Tomáš — Už ideš, Zuzka?
Zuzka — Musím.
Katka — A na tanec večer pôjdeš?
Zuzka — Musím byť pri deťoch.
Kata — Háby si prehoď, šanuj, dievka moja.
Zuzka (odchádza) — Nebojte sa, mama, dobrú noc vám!
Všetci — Dobrú noc!
Kata, Eva (vyprevadia Zuzku).
Anka — A veď nejdite všetci. (Číta ďalej. Hneď sa vrátia aj Eva, aj Kata.)
Tomáš — A ty, Ondriš, nalej po kvapke. Aj si pozapaľujeme. (Urobia. Ďalej hrajú.)
Výstup druhý
Predošlí, Palčík, Mara
Palčík (vojde prvý) — Môžeš ty týmto klopať! Tu ako na jarmoku.
Tomáš — Chlapci, dosť! (Ženám.) Aj vy! (Ide v ústrety.) Keď aj dvojakú robotu naraz robíme. Tie čítajú, my v kartách. Vitaj, švagre. (Podávajú si ruky.)
Mara (ostala pri ženách) — Dobrý večer!
Kata — Vitajte, prejdite a sadnite si. (Všetci im robia miesto.) Veru dávno ste už u nás neboli.
Mara — A vy tiež k nám neprídete.
Tomáš — Akože? Sú sviatky, zišli sa deti.
Kata — Nám neprichodí. Chudobný človek kedyže, ak nie na sviatky, je so svojou čeliadkou?
Palčík — Viem, viem. Aj nás robota prevladzuje, že človek nestačí k rodinke kuknúť. (Katke.) No a Katka že sa ako má? Kedyže sa už dožijeme toho krštenia?
Valach — To by ste vy už chytro chceli, ako od vtáčaťa ... (Ženy zapália lampu.)
Eva — Ešte stačí. Zatiaľ jej je dobre.
Kaňúrik — Ej, čože je prvô do gazdovstva chudobnému človeku?
Palčík — Nie tak ako my. Nemáme deti, nemáme ani potechy. A teraz by sa nám už zišla pomoc.
Mara — A keď ich nemáme, musíme sa dáko inak obstarať.
Kaňúrik — Vezmite si nás za svojich, budete mať hneď aj päť vnukov. (Smiech.) A úfanie!
Eva — Starigáň! (Pacne ho po ústach.)
Kaňúrik — My by sme vám potisli chleba!
Palčík — To by nám odrazu aj veľa bolo. Deti ešte nikoho gazdom nespravili.
Mara — Na moju hlavu by to tiež nebolo. Jedno, najviac dvoje. Dosť trápenia.
Eva — A keď ho Pán Boh požehná, či ho mám zadrhnúť?
Kata — Len nech sú zdravé ...
Tomáš — Tak je, mati moja ...
Palčík
