podarilo nechať si potiahnuť to auto“? povie James, aby ho trochu trápil.
„Ani mi nehovor“ odpovie Bob a hodí vidlicový kľúč, ktorý má v ruke na pracovný stôl. Urobí to takou silou, až sa mu podarí zhodiť na zem veľký, už vyleštený valec. Zahreší, lebo teraz ho bude musieť vyleštiť znovu. „Jediný, kto by teoreticky mohol prejsť medzi všetkými tými alarmami, reťazami, kladkami a pascami a vojsť dnu, bez toho aby rozpútal peklo, som ja. A napriek tomu mi potiahli celé auto, chápeš to? A pritom to bolo auto, ktoré sa ani nedalo naštartovať. Ako ho, do frasa, odtiaľ dostali? Teraz sa už lepšie zariadim. Aj keď by som tu mal zostať spať do konca života. Nech sa len pokúsia znovu ukázať. Poženiem ich svinským trapom a nasekám im po zadku všetkými kľúčmi, od najmenších po najväčšie. Každému jednému“ dodá a znovu hodí vidlicový kľúč na pracovný stôl.
V tom momente vojde do dielne chlapec. Vyzerá bledý a ospalý a ledva ťahá za sebou nohy. Je taký vysoký a tenký, že vyzerá ako prehnutý. Má dlhé vlasy, odfarbené do platinového odtieňa.
„´brý deň, Bob“ zamrmle tichým hlasom.
„Včera si zase prišiel pozde, čo?“ vyhreší ho Bob. „Nabi si do tej tvojej tvrdej hlavy, že rock ťa nezasýti! Ešte raz prídeš takto pozde a pošlem ťa domov navždy, je to jasné?“
„Prepáčte šéfe, máte pravdu..“
„A nevolaj ma „šéfe“, už som ti to povedal najmenej tisíckrát. Poďme, začni niečo robiť. Je treba dokončiť technickú prehliadku toho Chevroletu. O pol hodiny si poň prídu. Ja musím niečo vybaviť tu s Jamesom, „ povie Bob a vojde do kabíny. Zapne kávovar, aby zohrial kávu. James sa zahľadí, fascinovane na steny kancelárie. Sú vytapetované kalendármi zobrazujúcimi polonahé dievčatá, v sexy pózách. James si s ľútosťou pomyslí, že pravdepodobne nikdy nenájde nič podobné, skryté v knihách egyptológie svojho syna.
„Koľko cukru?“
„... čo koľko?“
„Vráť sa na zem, pýtal som sa koľko cukru chceš.“
„Dve lyžičky, ďakujem“ odpovie James ako si sadá.
Mechanik nasype cukor pomocou dávkovača do kávy, a potom ju skrutkovačom zamieša. Podá ju Jamesovi.
„Ľutujem, ale poslednú lyžičku som použil na opravu Freelandera“ zdôvodní. Potom si prstami očistí zvyšky tabaku medzi zubami.
„Nevadí, je to jedno... Dúfam, že teraz auto aspoň funguje“ odpovie James a a pokrčí ramenami.
„Jasné, že funguje...“ odpovie mechanik a odpije si z kávy.
„O krádeži sa porozprávame potom. Teraz mi porozprávaj všetko dopodrobna o Cadillacu. Čo bolo na tom aute také zvláštne, že ťa to včera v noci donútilo zavolať, aby sme sa prišli pozrieť?“
Bob vykukol z dverí, aby skontroloval, či je chlapec dostatočne ďaleko a zamestnaný, aby nemohol počuť. Videl ho ako sedí za počítačom a analyzuje výfukové plyny. Zdal sa mu až čudne nehybný. Chevrolet bol zapnutý už dosť dlho na najvyššie otáčky. Dielňa sa zapĺňala dymom a on musel bežať spustiť aspirátor.
„Fred, nešťastník!„ kričal na plné hrdlo. Chlapec poskočí na stoličke a pozerá sa prekvapene okolo seba. Potom sa poponáhľa zhasnúť auto.
„To je neuveriteľné, znovu zaspal! Ak by to nebol syn môjho najlepšieho kámoša...“ vysvetlí Bob, rezignovane a pohrozí zaťatou päsťou. Potom sa nakloní nad stôl, aby bol čo najbližšie k Jamesovi a pozerá mu do očí. „To auto nepatrilo bežným ľuďom, myslím, že títo dvaja mŕtvi boli tajnými agentmi alebo niečo také“, zašepkal.
„Prečo si to myslíš?“
„Pustil som sa do práce, aby som zistil, kde je chyba. Prisahal som, že ju nájdem, aj keby som mal rozmontovať celé auto skrutku po skrutke. Začal som od motora. Bol v perfektnom stave, aj keď nedával známky života. Položil som ho na most a začal som ho skúmať zo spodku, aby som zistil, čo by to mohlo byť. A potom som konečne pochopil, čo to bolo, čo sa mi nezdalo. To auto malo dva výfuky, hoci tento sériový model mal mať iba jeden. Rozmontoval som ich a zistil, že tak, ako som predpokladal, bol jeden z nich falošný.
To myslíš vážne?
Bob prikývne.
„A čo v ňom bolo?“
„Čo v ňom bolo?“ zopakoval Bob ako ozvena. „Keď som ho otvoril, našiel som tam všetko možné: falošné vodičáky, dokumenty vystavené na mŕtvych, ŠPZ-ky, zväzky bankoviek, aj niekoľko tisíc dolárov, nejaké čudné prístroje, tri pištole Glock a dokonca aj laserovú pušku.“
„...Akú pušku?“
„Laserovú pušku.“
Videl si niekedy predtým laserovú pušku?“
„Jasné, že nie. Kde som u mal podľa teba vidieť?“
„Tak potom ako vieš, že to bola laserová puška?“ pýta sa James neskrývajúc svoje pochybnosti. Namiesto odpovede mu Bob ukáže na obrys vidlicového kľúča, dokonale vyrezaného do hrubého, jednopalcového plechu. Jamesovi sa na tvári objavil taký absurdný výraz, že Bob sa musí veľmi zdržiavať, aby sa mu nezačal smiať do ksichtu.
„Urobil si aspoň nejaký záber?“ opýtal sa James, ale keďže poznal Boba, ihneď o tom zapochyboval.
„Nie, úprimne povedané, ani ma to nenapadlo. A potom, kto by bol povedal, že za niekoľko hodín potom, to všetko ukradnú.
„Takže zo všetkého toho, čo si mi vymenoval ti nezostalo nič...“
„Všetko som to vložil do trezora. Keď som prišiel dnes ráno do kancelárie, našiel som ho otvorený. Skoro ma porazilo. Ešte dobre, že si vzali len svoje veci a nedotkli sa mojich peňazí. Inak by som mal fakt problémy. To však znamená, že ide o ľudí, ktorí presne vedia čo hľadajú, teda o odborníkov. Inak by sem neboli mohli tak ľahko vniknúť.“
„Pravdepodobne máš pravdu...“ prisvedčí James.
„Jasné, že mám pravdu! Určite zas nejaká agentúra robí dôkladné čistky, aby zničila dôkazy ktovie akej záhadnej udalosti. Nedivil by som sa, ak by zmizli aj tie dve mŕtvoly ,“ navrhol Bob. Jamesa striaslo. Napadlo ho, že Helen mala asi pravdu, keď prehlásila že nie je vylúčené, že Harry je nejakým spôsobom zapojený do tejto zvláštnej záležitosti.
„Tvoja teória asi nebude tak celkom absurdná, ale teraz už preháňaš! Odborníci alebo neodborníci. Zdá sa mi nemožné, aby ukradli dve mŕtvoly dokonca z policajnej stanice„ vraví.
„V televízii počuť všeličo...“ odpovie mechanik.
„Každopádne, ty si si včera nevšimol nič zvláštneho?
„Nič, všetci
