„Vstúpte“ povie Helen. Cindy nesmelo nakukne z dverí. „Prepáčte šéfe, ale interfón je vypnutý...“
„Oh, aká som roztržitá! Čo je?“
„Volal znovu chlapík zo servisu...“
„Sakra, úplne som na to zabudla. Povedz mu, že k nemu ide James.“
„Povedal, že sa nemusíte ponáhľať, pretože auto už nemá,“ informuje ju Cindy.
„Čo to znamená?“
„To čo som vám práve povedala. Bob mi povedal, že keď dnes ráno vošiel do dielne, auto tam už nenašiel“ vysvetlí telefonistka a pokrčí ramenami.
„To nie je možné!“ zvolá Helen a buchne päsťou do stola. V tom momente pochopí, že má do činenia s príliš silným a inteligentným nepriateľom. A teraz jej je už jasné, že tento podivný sled negatívnych udalostí sa nezastaví skôr, než ich nestrhne so sebou. „Videl si to? A myslel si si, že sa budeš nudiť...“ povie bezútešne Jamesovi.
EPIZÓDA III
Abdul bol počerný a na jeho zvráskavenej tvári sa vynímal jeho ostrý nos. Po jeho stranách boli dve malé tmavé, hlboko zasadené oči. Pod širokým vlneným odevom, ktorý ho chránil pred horúčavou, musel byť neuveriteľne chudý. Abdul bol beduín a zarábal si na chlieb tak, že robil sprievodcu turistom, ktorý vyhľadávali adrenalínové zážitky. Za svoje služby si dával dobre zaplatiť. A to až tak dobre, že čoskoro by si mohol kúpiť niekoľko tiav a stať sa chovateľom. Tak by sa dostal o stupienok vyššie na spoločenskom rebríčku svojho klanu. Zatiaľ ale sedel na nafukovacom matraci v tieni stanu, so skríženými nohami a snažil sa skúmať vodnú paru vystupujúcu z obrovskej hladiny Mŕtveho mora. Naoko driemal, ale v skutočnosti boli jeho vycvičené zmysly pripravené vnímať a spracovávať drobné signály v nekonečnosti času. Dokázal by rozoznať vôňu ťavy takmer na sto metrov, ak by vietor fúkal správnym smerom. A v tom spočívalo tajomstvo ako prežiť na takom nehostinnom mieste, kde sa človek musí mať na pozore pred hladom a smädom, pred teplom a chladom noci, pred priateľmi aj nepriateľmi a aj pred hadmi a škorpiónmi.
Aj keď bol mimoriadne pripútaný k tomuto spôsobu života, a k jeho zvykom a tradíciam, oceňoval aj moderné technológie, a to až tak, že sa nikdy nepustil do práce bez svojho nenahraditeľného satelitného telefónu a sady náhradných batérií. Zatiaľ čo telefón vibruje kdesi v záhyboch jeho odevu, on rýchlym pohľadom skúma štrkový breh veľkého soľného jazera, aby sa uistil, že Bryan sa ešte nevynoril. Potom sa začne prehrabávať v meandroch vlneného labyrintu.
„Áno“ odpovie po arabsky, ako vždy. Napojil som dobytok, zobral som pušku a prišiel som sem pozerať na vodu ... nie, nechcel mi povedať, čo presne hľadá, hovoril o poklade ... samozrejme, je to blázon, ako väčšina ľudí zo Západu. Cestuje neozbrojený a nie je ani trochu opatrný ... áno, máš pravdu, zvyčajne sú takí, ako on, buď príliš hlúpi, alebo príliš chytrí. Ale tento sa mi zdá veľmi naivný. Prezrel však už viac ako polovicu jazera a o pár dní by už mohol byť hotový. Pravda, ak nám vydržia bomby. V opačnom prípade sa budeme musieť vrátiť späť na As Samik, aby sme ich znovu naplnili. V takom prípade by sme sa museli vrátiť a dokončiť prácu. To by vyšlo, viac-menej, na dva týždne. Ale vôbec by mi to nevadilo. Tento Západniar platí dobre a predovšetkým platí vopred. Je pravda, že práca je trochu nudná. Ale doteraz mi ešte nikto nezaplatil len za to, že takmer celý deň sedím a nič nerobím. Prinajmenšom, ak nič nenájde a nebudeme mu môcť ukradnúť jeho poklad, stále ešte dobre zarobím. Však aj ty dobre vieš, koľko stojí vydržiavanie všetkých tých manželiek... Ženy už nie sú ako za čias našich otcov. Teraz pozerajú televíziu a chcú byť moderné, aj keď je to proti Koránu. A potom si asi aj uvedomili, že v jednote je sila ... Ver mi, priateľu, so ženami treba opatrne!“ V tom momente sa v jeho hlave ozve poplašný zvonček. Akýsi ťažko definovateľný pocit nebezpečenstva, ktorý sa ho rýchlo zmocňuje. „Teraz musím položiť, musím vybaviť niečo dôležité. Buďte pripravení. Pekne s ním vybabreme, podľa toho, čo vyloví z toho jazera!“ Uzavrie, schová si telefón do šiat a vyjde zo stanu s kalašnikovom v ruke. Urobí malý prieskum, aby pochopil, prečo ho jeho inštinkt varoval. Najprv mal pocit, že cíti výfukové plyny auta. Ale potom zahnal túto myšlienku. Pokladal za nemožné, že sa niekto odvážil až sem na motorovom vozidle. Vyšiel na najvyššiu dunu a pozeral sa dookola. Ovoniaval vzduch a počúval vietor. Po niekoľkých minútach sa rozhodol vrátiť do tábora a pripraviť večeru. Spadol mu kameň zo srdca. V duchu bol presvedčený, že sa jednalo len o planý poplach. Práve zapol oheň, aby mohol upiecť chrumkavý chlieb Shrak a zohriať Mansaf, keď tu odrazu Bryan vyrazí z vody šprintom lietajúcej ryby. Vypľuvne náustok a začne ho naliehavo volať. Stiahne si plutvy a hodí ich na zem. Najprv sa rozbehne po štrkovom brehu a potom začne poskakovať. Od vzrušenia si zabudol aj obuť tenisky. Teplota na zemi o tomto čase dosahuje snáď aj päťdesiat stupňov. Vráti sa späť a nastokne si na nohy tenisky, čo nechal na brehu, ako šľapky. Potom zase beží smerom k stanu. Abdel mu vyjde naproti.
„Možno niečo mám“ volá Bryan nadšene, poskakujúc z jednej nohy na druhú, v snahe vyhnúť sa bolesti, ktorú mu spôsobuje spálená koža. Je presvedčený, že večer bude mať určite na chodidlách plno pľuzgierov.
„Sahib, si si fakt istý?“ pýta sa ho Abdel a hladí si hustú tmavú bradu.
„Takmer istý. Priprav si laná na postroj a priveď na breh pár tiav. Chcem dokončiť prácu skôr, než bude tma ... čoskoro pre teba nastane čas modlitby, nie? "
„Jasné Sahib, Allah sa nestará o peniaze a o poklady.“
„Tak poďme do toho“ nalieha Bryan a už beží späť, smerom k rozpálenej štrkovej pláži. Aj keď namontoval signálnu bóju, obáva sa, že ak by čakal príliš dlho, riskoval by, že stratí presný bod nálezu. Navlečie si masku a plutvy, na ústa si nasadí dýchací prístroj a skočí do vody. Beduín to využije, aby zavolal svojich komplicov. „Pripravte sa na zásah a nezabudnite doniesť aj zopár džbánov araku, poslúži nám pri oslave! „zašepká v telefóne.
James vstúpi do dielne a pokĺzne sa na olejovej škvrne. Len len že si nerozbil hlavu, keď pristál pri zvislej opore mobilného mosta.
„Čistota a poriadok, ako vždy, čo?“ volá na mechanika, ale on ho nepočuje. Hlavu má zaborenú pod kapotu Fordu Mustang, sýto červenej farby. James musí prekľučkovať medzi náradím, káblami, dielmi áut a všakovakými prístrojmi rozhodenými po zemi.
„Konečne!“ prehodí mechanik a pozerá sa naňho zboku spod kapoty.
„Ahoj, Bob. Prepáč, že meškám...ako sa máš?“
„Úprimne povedané, mohlo by to byť lepšie“ odpovie on, zatiaľ, čo pozorne uťahuje poslednú skrutku na hlave motora. Potom odstráni držiak kapoty a zatvorí ju. Odpľuje si na zem trochu žuvacieho tabaku. Potom si do úst hodí ďalšie sústo, ktoré naberie z pozlátenej škatuľky rukami bez toho, aby si ich aspoň trochu očistil.
„Kedy sa konečne rozhodneš dokončiť tento šrot? Babreš sa s ním odkedy ťa poznám!“ podpichuje ho James a pohladí kapotu Mustangu.
„Vieš predsa, že obuvník obyčajne chodí bosý... A čo ty?
