len niekoľko centimetrov od nich. Jedna z nich zasiahne olejovú lampu v blízkom stane. Vzbĺkne oheň. Veľký čierny dym ihneď pohltí dvoch uprchlíkov, ktorí sa stratia z dohľadu bojovníkov. Tí zo zúrivosti začnú strieľať naslepo, zatiaľ čo sa nebezpečne približujú. Bryan sa spýtavo pozrie na pilota.
„Je to na tebe, ale je to sprievodca a môže nám byť užitočný“ navrhne.
„Ale šabľu a mobil necháš tu“ upresní Bryan a hlavou mu naznačí aby naskočil do auta. V tom momente počuť náraz o kov. Jedna z potápačských fliaš s ohlušujúcim rachotom explodovala. Tlaková vlna doslova vyhodila Dune Buggy do vzduchu.
„Rýchlo, naskoč si!“ nariadi pilot Abdulovi. Ale ten teraz leží na zemi s očami upretými k nebu a lapá po vzduchu.
„Trafili ho! Poďme, rýchlo, už preň nemôžeme urobiť nič! Kričí Bryan na pilota a potľapká ho po chrbte.
Podľa postupu, ktorý jej Dr. Parker odporučil po telefóne, si Helen starostlivo umyje prst antibakteriálnym mydlom a osuší ho pred ventilátorom, aby sa vyhla bolestivému treniu. Po počiatočnom zaváhaní konečne nájde odvahu a nastrieka si dezinfekčný prostriedok na ranu. Ihneď potom zahreší a začne poskakovať na špičkách, lebo pálenie sa ukáže byť neznesiteľné. Počká chvíľu a potom si natrie posledné dva články prírodnou nechtíkovou masťou s osviežujúcim účinkom, ktorá jej okamžite prinesie úľavu. V momente, keď si na ľanový obväz, ktorým si obviazala ranu, lepí náplasť, vojde Stevenson. „Ešte stále ten tvoj prst?“ pýta sa jej skoro s láskou.
„Presne tak.“
A čo s ním je?“
„Bolí ma a neviem prečo“ odpovie ona a zaškrípe zubami, lebo práve pocíti nečakanú bolesť ako pri bodnutí nožom. Aby si dodala odvahu, povie si, že to asi začína účinkovať tá zázračná masť. „Nepovedal si náhodou, že prídeš až zajtra? Opýta sa potom patológa a pomyslí si na ich posledný rozhovor.
„To je pravda, ale toľko som otravoval tých z laboratória, že mi dali analýzu skôr, ako som očakával. Dlhovali mi láskavosť, takže som včera večer zostal tam a prinútil ich pracovať. Vedeli, že nemajú inú alternatívu, ak chcú, aby sa ma zbavili,“ povie a hodí spis na stôl. Helen pozrie s nádejou na papiere, ale Stevenson pokrúti hlavou.
„... nič?“ spýta sa Helen. „Nikde nič, absolútne nič“ potvrdí Stevenson. Potom sa posadí s rozkročenými nohami a ruky si prekríži cez brucho.
„Takže dodnes sme neboli schopní stanoviť príčinu smrti?“
„Absolútne, nie!“
A čo mám povedať ich príbuzným, ak sa ohlásia?“
„Neviem, ak by som bol na tvojom mieste, spálil by som to auto s mŕtvolami vo vnútri a vymyslel by som si úplne inú verziu tohto príbehu. A potom by som to dal novinárom.“
„Dúfam, že žartuješ...“
„Takýto prípad ti môže spôsobiť iba problémy“ prednesie realisticky on.
„Nechápem, ako dokážeš byť taký cynický“ zamrmle Helen.
„Či mi veríš, alebo nie, vravím to pre tvoje dobro. Tí tam sú už na druhom svete a teraz už nie je dôležité ako sa tam dostali. Čo je skutočne dôležité, že boj proti veterným mlynom často končí tak, že sa ocitneš až po krk v problémoch ty. Ak aj budeš poznať príčinu ich úmrtia, nepomôže ti to aby si ich dostala späť medzi živých, ani nájsť prípadných páchateľov... poslúchni ma, snaž sa zbaviť tohto prípadu čo najskôr, tak či onak. V tomto príbehu nesedí príliš veľa vecí.“
Helen sa zamyslí a začne sa hrať s ťažidlom. V hĺbke duše vie, že Stevenson má svätú pravdu v jednej veci. Tento prípad jej môže spôsobiť iba problémy.
„Nečítaš lekárske správy?“ vyruší ju naliehavo v jej úvahách.
„A načo by som ich mala čítať? Určite tam bude napísané „negatívne … negatívne… negatívne…” odpovie Helen a on prikývne. „Keď ťa tak počúvam, nechápem na čo si vlastne prišiel. Bol by stačil aj telefonát.„
„Chcem sa pozrieť na múmie.“
„A prečo?“
„Len profesionálna zvedavosť. Za tie roky sa mi nestalo nič podobné. Doniesol som si aj fotoaparát a výbavu na nové odbery“ vysvetlí Stevenson a znova v nej rozsvieti svetielko nádeje. „Odbery? Takže máš nejaký nápad!“ zvolá s dôverou v hlase.
„Nijaký nápad. Ale ak je to, čo mi hovoríš pravda, možno by nám mohol pomôcť niektorý z vedcov zaoberajúcich sa alternatívnymi disciplínami. To sú tie neoficiálne, aby si rozumela. Možnože sa nám podarí urobiť aj nejaký senzačný objav...ideme?“ navrhne jej bez zvyčajného sarkazmu v hlase.
„Ak ti to urobí radosť...“ odpovie ona a pokrčí ramenami.
Od toho jediného stretnutia, s mužom, ktorý si ho najal, uplynulo veľa času. On mu nikdy nezavolal. Začínal si dokonca myslieť, že by mohol byť aj mŕtvy, trebárs kvôli nejakej chorobe zo staroby, ako je srdcový záchvat alebo zápal pľúc. Ale celý ten čas sa niekto staral, aby bol na jeho karte Visa dostatok prostriedkov. A to mu dávalo pocit istoty. Luke zapol smerovku, aby mohol odbočiť na čerpaciu stanicu. Pumpár odtrhol oči od knihy a pozrel sa na neho ospalým pohľadom. Za poslednú polhodinu to bolo už po štvrtýkrát, čo začal čítať tretiu stranu románu od konca a po štvrtýkrát ho niekto prerušil ... a trikrát zo štyroch to urobili len preto, aby požiadali o informácie. V tichosti si pomyslel, že ani dnes sa mu nepodarí dokončiť tú knihu. Tak ju zavrel a hodil ju teatrálnym gestom na stolík. Potom si odpil z limonády a s nevôľou sa pohol k autu.
„Plnú nádrž, prosím“ povie Luke a podá mu kľúč od nádrže svojho Dodge Nitro. Potom vystúpi z auta, aby si trochu natiahol nohy.
„Dobre“ odpovie pumpár a rýchlo otvorí dvierka nádrže.
„Máte tu záchod?“ pýta sa ho Luke. Pumpár mu kývnutím hlavy ukáže na dvere vedľa vchodu do obchodu a zatiaľ čo čerpá naftu do nádrže pozerá sa za ním, ako sa vzďaľuje. Je vysoký a štíhly. Má na sebe priliehavé nohavice z čiernej kože a plášť, aj ten z čiernej kože. Luke pripomína pumpárovi protagonistu románu, ktorý sa márne pokúša dočítať. Ale to, že tento muž je v tomto počasí oblečený takto bizarne, ho privedie k myšlienke, že asi nebude mať všetkých pokope. „Je to klasický typ, ktorý si nikdy neoblečie tepláky“ povie si. Keď sa Luke vráti k pumpárovi, ten mu práve umýva predné sklo. Odber za 100 dolárov ho dokáže vždy tak trochu obmäkčiť.
„Dlho cestujete, čo?“
„Ako ste na to priši?“
„Máte tam nalepených poriadne veľa mušiek.“
„Hej.“
„Idete
