si istý?”
„Úplne. Ale tón... tón je mimo. Môže to byť aj chyba prekladu, ale... hovorí, to tak, akoby sa stalo niečo zlé, ak sa ona nevráti.“
Kay súhlasil s prekladom rituálu aj z nasledujúceho týždňa, aby zistili, či dôjde k nejakým zmenám, ale Slim s poľutovaním skonštatoval, že tentokrát bude potrebovať niečo konkrétne.
Slim potreboval Emme niečo povedať. Skutočné aj možné výdavky sa začali zvyšovať. Najprv sa však pokúsil brnknúť na ďalšiu zo svojich rozstrapkaných vojenských strún, aby zistil, či dokáže odokryť z pozadia trochu viac.
Ben Orland predtým, ako nastúpil na miesto dozorcu v Londýne, pracoval na vojenskej polícii. Zatiaľ čo tón jeho hlasu bol dosť chladný, aby Slimovi pripomenul hanbu, ktorú priniesol svojej divízii, Ben sa ponúkol, že pre Slima zavolá starému priateľovi, šéfovi miestnej polície v Carnwelle..
Policajný šéf však nemal vo zvyku volať späť internetovým súkromným detektívom.
Slim sa rozhodol zhromaždiť, aké informácie mal doteraz k dispozícii, posunúť to všetko Emme a nechať to tak. Koniec-koncov, dostal dohodnutú odmenu a ak by chcel pátrať hlbšie, bolo by to na úkor jeho času a na jeho náklady.
Najskôr sa prešiel okolo Cramer Cove, len tak z prechádzky. Chcel vyskúšať, či by ho divoké prímorské planiny mohli inšpirovať.
Bol štvrtok a pláž bola opustená. Vďaka kľukatej prístupovej ceste s početnými výtlkmi, ktoré boli miestami také rozbité, že to pripomínalo skôr poľnú cesta než prímestskú komunikáciu, nebolo prekvapením, že Cramer Cove nebol populárny. Napriek tomu na vrchole pláže našiel kamenné základy, ktoré naznačovali, že v dávnych dobách sa tešil oveľa väčšej popularite.
Na plošine nad pobrežím našiel Slim kúsky dreva ležiace v burine a stále boli viditeľné stopy krikľavej farby. Zavrel oči a otočil sa, dýchal vôňu morského vzduchu a predstavoval si pláž preplnenú turistami, ktorí sedia na osuškách, jedia zmrzlinu a hrajú sa s loptičkami na piesku.
Keď otvoril oči, v diaľke niečo stálo pri okraji vody.
Slim prižmúril oči, ale tie už neboli také, ako kedysi. Potľapkal si vrecko po bunde, ale ďalekohľad nechal v aute.
Tá vec tam stále bola, hromada šedého a čierneho v ľudskom tvare. Voda sa trblietala na jej oblečení, v dlhých vláknach zamotaných vlasov.
Ako ju Slim sledoval, pomaly sa opäť stratila vo vode a bola preč.
Dlho sa na to díval, zmätený a ako plynuli minúty, začal pochybovať, či vôbec niečo videl. Možno len tieň, keď ponad pláž prešiel mrak. Alebo dokonca niečo, čo nie je vôbec ľudské, jeden zo sivých tuleňov, ktoré obývali túto časť pobrežia.
Skúšal si spomenúť, koľko drinkov dnes mal. Obvyklý štamperlík v rannej káve - alebo to boli dva? - pri obede a možno jeden predtým, ako sa vydal na cestu.
Možno by bolo načase zvážiť mierne obmedzenie. Hral ruletu zakaždým, keď nastúpil do auta, avšak tak dlho trénoval potláčanie viny a hanby zo svojej vlastnej existencie, že si to dnes už sotva všimol.
Na prstoch rátal vypité drinky, keď si uvedomil, že odliv ešte nebol celkom dole. Keby tam niečo naozaj bolo, boli by v mokrom piesku viditeľné stopy.
Slim vyliezol na hrdzavú kovovú bariéru, ponáhľal sa po skalnatom pobreží a prešiel naprieč pieskom. Dávno predtým, ako dosiahol hranicu s vodou, vedel, že jeho hľadanie je márne. Piesok bol hladký, všimol si iba zvlnenie, ktoré zanechala ustupujúca voda.
Než sa vrátil do svojho auta, presvedčil sám seba, že postava, ktorá ho sledovala z pobrežia, bola len výplodom jeho fantázie.
Napokon, čo iné by to mohlo byť?
9
Nasledujúci piatok Ted zopakoval svoj rituál ako obvykle. Slim uvažoval, že sa ráno stretne s Emmou a potom ju vezme so sebou, aby jej dokázal svoj príbeh, ale po noci naplnenej divnými snami o morských démonoch a rútiacich sa vlnách si to rozmyslel. Pri sledovaní Teda z tej istej trávnatej rímsy, z ktorej ho pozoroval posledných päť týždňov, sa cítil zvláštne zbytočne, akoby narazil na tehlovú stenu a už nemal kam ísť.
Keď sa Ted vracal späť na pláž, kopol do vyblednutých ružových zvyškov plastového rýľa a Slim sa rozhodol, že treba ešte kopať hlbšie.
Usúdil, že sobota a nedeľa sú dni, keď bude väčšina ľudí doma, a tak blúdil po uličkách, klopal na dvere a kládol otázky vo svojej novej maske ako falošný dokumentarista. Len málo ľudí mu venovalo svoj čas a keď sa zastavil v troch krčmách Carnwell, aby dal dokopy to, čo sa doteraz dozvedel, pochyboval, že je v takom stave, aby dosiahol nejaký pokrok.
Potkýnal sa po poslednej ulici na severnom okraji mesta, keď zrazu zaznela siréna, aby ho upozornila na policajné auto za ním.
Slim sa zastavil a otočil, opierajúc sa o stĺp lampy, aby chytil dych. Policajt stiahol okno a zamával Slimovi, aby nastúpil.
Muž mal okolo päťdesiatky, o desať rokov viac než Slim, ale vyzeral fit a zdravo, bol to muž, ktorý na raňajky jedol müsli a pomarančový džús a ktorý chodil na obed. Slim s láskou spomínal na dni, keď videl, ako na neho zízal taký muž, ale bolo to už pár rokov, čo jediné zrkadlo v jeho byte spadlo a rozbilo sa, a nikdy sa na svoj odraz vo výkladoch príliš uprene nepozeral, aby nemal smolu.
Policajt sa usmial. „O čo ide? Tri telefonáty dnes. Dvojnásobok týždenného priemeru. Ktorý dom plánuješ vykradnúť?”
Slim si povzdychol. „Myslím, že keby som si mal vybrať, išiel by som do toho zeleného na Billing Street. Číslo šesť to bolo? Manžel v práci a dva Medvede na príjazdovke? Už podľa hukotu klimatizácie bolo jasné, že dom je pokladom. Chcem tým povedať, kto má klímu v severozápadnom Anglicku? Už by som tam bol, ale nerád by som riskoval, že alarm vo dverách bude mať priame policajné prepojenie.“
„Tak je. Terry Easton je miestny právnik.“
„Pijavica.”
„Máš pravdu. Takže hádam, pán…“
„John Hardy. Volajte ma Slim. Každý ma to volá.”
„Slim?”
„Nepýtajte sa. Je to dlhý príbeh.”
„Ako si želáte. Takže, hádam, pán Hardy, že vás miestne mýty a legendy v skutočnosti nezaujímajú. Čo ste, tajný Scotland Yard?”
„Bodaj by. Vojenské spravodajstvo, prepustený. Napadol som muža, ktorý vlastne neobrábal moju ženu. Odsedel som si a ostali mi predchádzajúce zručnosti a problém s pitím.“
