to ako utopenie. Išla príliš blízko, vtiahlo ju to dnu a potiahlo naprieč plážou.”
„Tak to vyzerá. Ibaže Becca Leesová nevedela plávať. Ani nemala rada pláž. Nemala so sebou žiadne plavky. Prídeme tam a cez piesok, kde zbierala veci, je cikcaková čiara. Potom približne od polovice po hranicu odlivu vedie k okraju vody jediná rovná čiara, ktorá končí dvoma odtlačkami v piesku a smeruje k moru. O čom to vypovedá?”
Slim sa zhlboka nadýchol. „Že buď dievča, ktoré nemalo rado vodu, pocítilo náhle nutkanie kráčať priamo k brehu... alebo videlo niečo, čo ju upútalo jej pozornosť.”
Artur prikývol. „Niečo, čo vyšlo z vody.“
Slim si pomyslel na postavu, ktorú asi videl pri brehu. Videla Becca Leesová niečo podobné? Niečo, čo ju prinútilo opustiť svoje naplavené drevo a ísť priamo na okraj vody?
Niečo, čo ju prilákalo na smrť?
„Je tu ešte niečo,“ povedal Arthur. „Koroner na to prišiel, ale nestačilo to na zrušenie rozhodnutia o náhodnej smrti. Svaly v zadnej časti ramien a krku vykazovali neprirodzené napätie, akoby stuhli bezprostredne po jej smrti.“
„Ako sa to mohlo stať?“
„Hovoril som s koronerom a predložil som to ako odôvodnenie rozšírenia vyšetrovania, ale neexistovali žiadne ďalšie dôkazy. Mohlo to znamenať, že Becca sa v čase svojej smrti snažila odolať veľkému tlaku.“
Slim prikývol. Pretrel si oči, akoby dúfal, že to z jeho mysle vyženie nevítaný obraz. „Niekto ju držal pod vodou.”
Vymenili si telefónne čísla, kým Arthur vysadil Slima blízko jeho domova s prísľubom, že zo spisov prípadu vykope všetko, čo nájde. Povedal, že je toho viac, ale bude to musieť počkať, pretože ho už čakala manželka a večera.
Slim, ktorého mozog po namáhavom dni zamrzol, dospel k jedinému konkrétnemu záveru: potreboval sa s Emmou porozprávať o Tedovi.
10
S Emmou sa stretol v lesoparku pár kilometrov od mesta. Vybrala si toto miesto, lebo tu bolo najmenej pravdepodobné, že ich uvidia, a tiež že tu mohli vykonávať svoju činnosť bez toho, aby sa o tom dozvedel Ted. Keď na ňu čakal, Slima sužoval pocit, že sú dvojicou tajných milencov a samota, ktorá ho všade sprevádzala, ho v tom pocite utvrdzovala viac, než považoval za vhodné. Keď sa Emma priblížila a svižne kráčala so sklonenou hlavou, Slim zastrčil ruky hlboko do vreciek kabáta, aby ho nejakým spôsobom nezradili.
Emmin výraz bol strohý. „Boli to takmer dva mesiace,“ povedala. „Máte už pre mňa odpovede?“
Žiadny formálny pozdrav. A analytik v Slimovi chcel poukázať na to, že to bolo sedem týždňov a štyri dni.
„Pani Douglasová, prosím, sadnite si. Áno, mám nejaké informácie, ale aj nejaké potrebujem.”
„Och, dobre, pán Hardy, ste na mojej výplatnej páske, ale stále odokrývate veci, je to tak?“
Slim bol v pokušení spomenúť, že ešte nedostal ani cent. Namiesto toho ale povedal: „Mojím záverom je, že váš manžel nemá pomer.“ Úľavu na Emminej tvári trochu zmiernili Slimovo posledné slová: „…ešte nie.“
„O čom to hovoríte?“
„Verím, že v tomto okamihu sa váš manžel pokúša skontaktovať s bývalou priateľkou alebo milenkou. Nie som si tým ešte úplne istý, ale pride mi to ako zjavná vec. Musím sa však ešte raz pozrieť na minulosť vášho manžela, aby som mohol úplne zistiť, aký vzťah má alebo chce Ted s osobou, s ktorou sa pokúša skontaktovať.”
Slim sa v duchu pokarhal, že špekulácie vydával za za skutočnosť, ale potreboval jej rozviazať jazyk.
„Ten bastard. Vedela som, že sme sa sem nikdy nemali vrátiť. Každý každého obrába v týchto hnusných malých mestách, kde je každý s každým príbuzný.”
Slim chcel poukázať na to, že ak bol Carnell v zajatí masovej orgie, tak ju, žiaľ, prehliadol, ale namiesto toho sa snažil vtlačiť do svojich očí výraz súcitu.
„Pred tromi rokmi ste mi povedali, že? Že ste sa sem vrátili?”
„Dvomi,“ povedala Emma a opravila tak zámernú chybu Slima. Zhlboka sa nadýchla a zoradila množstvo základných informácií, o ktorých Slim dúfal, že budú obsahovať niečo, čo potrebuje. Vždy bolo najlepšie, keď vám to klient povedal skôr, ako sa ho opýtali. Z jazyka, často takej podozrievavej bešie, sa stal ochotný spoločník.
„Dostal ponuku práce, tak mi aspoň povedal. V Leedsi som bol šťastná. Mala som svoju prácu na čiastočný úväzok, priateľov, svoje kluby. Neviem, prečo sa chcel vrátiť. Myslím, že jeho rodičia sú už dávno preč a jeho sestra žije v Londýne - teda nie, že by jej niekedy zavolal - takže to nie je o tom, že by tu mal nejaké väzby. Viete, sme manželmi už dvadsaťsedem rokov a tadiaľto sme išli autom iba niekoľkokrát, len cestou na zaujímavejšie miesta. Dobre, raz sme sa zastavili pre nejaké keksíky, ale naozaj neboli veľmi dobré; príliš suché…“
„A váš manžel pracuje v bankovníctve?“
„Toto všetko som vám už povedala. Investície. Celý svoj čas trávi po kolená v peniazoch iných ľudí. Podľa mňa to je bezduchá existencia, však? Ale nie vždy si môžeme v živote zarobiť peniaze tým, čo chceme, že, pán Hardy?”
„To je pravda.“
„No, to keby sa dalo, platili by ma za pitie portského v čase obeda.”
Slim sa usmial. Možno nakoniec našiel spriaznenú dušu. Emma Douglasová bola v najlepšom prípade o desať rokov staršia ako on, ale starala sa o seba tak, ako to ženy s vianočným členstvom v telocvični a príliš veľa voľného času zvyknú robiť. V záujme uzavretia prípadu si uvedomil, že on minimálne po jednom alebo dvoch drinkoch urobí všetko, čo je potrebné, ak by to malo znamenať udržanie rozviazaného jazyka.”
A do pekla s morálkou.
„A zázemie vášho manžela... vždy sa venoval financiám?“
Emma si odfrkla. „Och, bože dobrý, nie. Skúšal to všelijako, myslím po ukončení štúdia. Ale v takej blbosti ako poézia nie je toľko peňazí, však?”
Slim zdvihol obočie. „Váš manžel bol básnik?“
Emma mávla odmietavou rukou. „Och, pichal sa do toho všetkého. Študoval anglickú klasiku. Poznáte Shakespearea?”
Slim sa nechal neuraziť. „Poznám niekoľko diel,“ skryl úsmev.
„Áno, Ted také veci miloval. Na konci sedemdesiatych rokov bol skutočným hipisákom. Skúsil
