našej sily si titul sotva zaslúžim. Evidentne ste sa ma pokúsili kontaktovať ohľadom odloženého prípadu. Joanna Bramwellová?“
„Takto obvykle voláte späť?“
Artur sa zasmial, barytón, ktorý rozozvučal Slimove uši. „Mal som namierené domov. Myslel som si, že si na vás posvietim. Teraz mi chcete povedať, o čo ide? Ben Orland je starý priateľ a to je jediný dôvod, prečo som vôbec uvažoval, že s vami budem hovoriť. Existujú odložené prípady a potom je tu aj prípad Joanny Bramwellovej. Táto komunita bola vždy rada uzavretá.“
„Nejaký konkrétny dôvod?“
„Prečo to vlastne chcete vedieť?“
Arthur bez toho, aby sa pýtal, vošiel k okienku McDonald’s a daroval Slimovi pariacu sa šálku čiernej kávy.
„Dávam si tri cukry,” povedal Arthur a roztrhol vrecúško. „Vy?“
Slim sa na neho unavene usmial. „Štamperlík, ak mám po ruke,“ povedal. „Ale na rovinu. Najlepšie je to s prekvapkávanou.“
Artur podišiel na voľné parkovacie miesto a vypol motor. V žiare najbližšieho pouličného svetla bola tvár policajného šéfa ako povrch mesiaca, séria zatienených kráterov.
„Poviem vám rovno, že by ste mali tento prípad nechať na pokoji,“ povedal Arthur, sŕkajúc kávu a hľadiac priamo dopredu na zábradlie, ktoré ich oddeľovalo od kruhového objazdu. „Prípad Joanna Bramwellovej zlomil jedného z najlepších policajtov, akého Carnwell kedy mal. Mick Temple bol môj prvý mentor. Viedol tento prípad, ale hneď potom odišiel do dôchodku, mal iba päťdesiattri rokov. Obesil sa o rok neskôr.“
Slim sa zamračil. „Všetko kvôli mŕtvemu dievčaťu na pláži?“
„Ste vojak,“ povedal Arthur. Slim prikývol. „Myslím, že ste už videli veci, o ktorých veľmi neradi hovoríte. Pokiaľ sa len nenapijete a potom nebudete hovoriť o ničom inom?”
Slim sledoval svetlá automobilov rozmazané pozdĺž obchvatu. „Výbuch,“ zamrmlal. „Pár čižiem a čiapka ležiaca v prachu. Všetko medzi tým... preč.“
Artur sa niekoľko sekúnd odmlčal, akoby túto informáciu potreboval spracovať a tiež, aby prejavil obvyklú pietnu úctu. Slim nehovoril o svojom starom veliteľovi čaty už dvadsať rokov. Bill Allen samozrejme nezmizol úplne. Neskôr sa z neho našli kúsky.
„Mick vždy hovorieval, že sa vrátila,” povedal Arthur. „Našli ju ležať vysoko na pobreží, akoby ju tam odniesla akási čudná vlna. Boli ste v Cramer Cove, dobre chápem? Bola tridsať metrov nad čiarou jarného prílivu. Joanna sa tam nemohla nijako dostať sama, pokiaľ by ju tam len niekto nepotiahol.”
„Alebo sa tam odplazila sama.”
Artur zdvihol ruku, akoby chcel tento nápad vytlačiť z mysle.
„Oficiálna správa uvádzala, že tí dvaja psíčkari, ktorí ju našli, ju museli presunúť, aby ju držali ďalej od prílivu, obaja však boli miestnymi obyvateľmi. Vedeli by, že prichádza odliv. “
„Ale bola mŕtva?”
„Úplne. Prehliadka koronera a tak. Oficiálne sa utopila. Previezli ju do márnice a neskôr ju pochovali.”
„A to je všetko? Žiadne vyšetrovanie?“
„Nemali sme prečo pokračovať. Nič nenasvedčovalo tomu, že to bolo niečo iné ako nehoda. Žiadni svedkovia, ani podozrenia. Bola to nehoda, to bolo všetko.“
Slim sa usmial. „Prečo ste to teda nazvali odloženým prípadom? Tak sa nazývajú nevyriešené vraždy, či nie?“
Artur zabubnoval prstami na prístrojovku. „Dostali ste ma. Je to zabudnuté pre všetkých, okrem tých pár z nás, ktorí si pamätáme Micka.”
„Čo ešte viete?“
Artur sa otočil tvárou k Slimovi. „Myslím, že som už povedal dosť. Čo keby ste mi teraz vy povedali, prečo sa prechádzate ulicami Carnwellu a hľadáte informácie?”
Slim uvažoval o tom, že policajného šéfa obalamutí nejakou histokou. Veď keby otvoril pandorinu skrinku a zapojila by sa do toho aj polícia, pravdepodobne by nikdy nedostal zaplatené. Nakoniec povedal: „Mám klienta, ktorý je posadnutý Joannou. Snažím sa zistiť prečo.“
„Čo je to za posadnutosť?“
„Hm, okultistická.“
„Ste jedným z tých bláznivých lovcov duchov?”
„Pred týždňom alebo dvoma som ešte nebol.”
Artur zastonal. „No, toto je dobré na začiatok. Počuli ste o Becce Leesovej?”
Slim sa zamračil a prehľadával svoje nedávne spomienky. To meno sa niekde objavilo…
„Druhá obeť,“ povedal Arthur. „Päť rokov po prvej. 1992. V roku 2000 bola tretia, ale k tomu sa dostaneme.”
„Mám si to zapisovať?“
V šere mohlo byť Arturovým gestom prikývnutie alebo pokrčenie plecami. „Momentálne nehovorím s vami,“ povedal. „Nakoniec to zistíte sami.“
„Ale by vám vyhovovalo, keby bol odložený prípad Joanna Bramwellovej... trochu pripomenutý?”
„Mick bol dobrý priateľ,“ povedal Arthur.
Slim vycítil, že vec je jasná. „Čo pre mňa máte?“
„Becce Leesovej bolo deväť,“ pokračoval Arthur. „Našli ju v mlákach na južnej strane pláže pri odlive.“
„Utopila sa,“ povedal Slim a spomenul si, čo sa o príbehu dočítal. „Náhodná smrť.“
„Bez stop cudzieho zavinenia,“ dodal Arthur. „Bol som prvý na mieste činu. Ja…” Slim počul zvuk ako potlačený vzlyk, „som ju prevrátil.”
„O tých spätných prúdoch som toho už veľa počul,” povedal Slim.
„Bol október,“ povedal Arthur. „Zhruba o takomto čase. Čas školského polroka, ale predtým bola búrka a pláž bola pokrytá troskami. Mladá Becca podľa svojej matky išla dole zbierať naplavené drevo pre školský projekt.“
Slim si vzdychol. „Pamätám si, ako som raz robil to isté. A rozhodla sa trochu si zaplávať a vtiahlo ju to.”
„Matka ju vysadila cestou do Carnwellu. Vrátila sa o hodinu neskôr, aby si ju vyzdvihla, a už bolo neskoro.“
„Myslíte si, že bola zavraždená?”
Arthur prudko udrel na palubnú dosku, až Slim podskočil.
„Do pekla, ja viem, že
